Po železnici - august 2005

Deň 4 - 4.august 2005, št.

Odchod sme nemali naplánovaný tak skoro ako v predchádzajúce dni, pospali sme si o čosi dlhšie. Po raňajkách sme dobalili veci, dali dedovi zbohom a vyrazili na cestu.
K stanici nás zaviezla električka. Na nástupišti III. už čakala pristavená dvojsúprava s 812-kou na čele, spoj Os 6422 do Plešivca. Košice opúšťame o 9:23 hodín, prechádzame mestom cez zastávku Košice predmestie a uzlovú stanicu Barca, kde sa prepájame na trať č.160 smer Zvolen. Haniska pri Košiciach je pomerne významná stanica, vedie odtiaľ sústava vlečiek do železiarní a končí (respektíve začína) sa tu trať širokého rozchodu, určená pre dopravu železnej rudy z Ruska, ale aj iných surovín do U.S.Steel-u. Zároveň je východzou či konečnou stanicou niektorých spojov z/do Popradu a Prešova. Nachádza sa tu tiež rušňové depo. Po nej stojíme v Hutníkoch (zastávka určená hlavne pre dochádzajúcich pracovníkov železiarní), Veľkej Ide, Cesticiach a Čečejovciach. Staničné budovy sú všetky, až na Mokrance, betoňáky z obdobia socializmu. Očkom som pri trati zachytil aj akúsi výhybňu Chym, neviem ju však lokalizovať na mape.
Cestu osobákom končíme v Moldave nad Bodvou. Stanica je jednopodlažná, tiež strohá betónová stavba spred roku 1989. Okrem jedného miestneho Cigána v čakárni, je tam pusto. Vonku pred budovou sa akurát otáčalo auto, vodič sa nás spýtal či nepotrebujeme odviezť do mesta (asi podľa oblečenia súdil, že ideme niekam na túru). Nebolo to treba, no ocenil som ochotu dotyčného. Do vestibulu sme sa vrátili s úmyslom kúpiť miestenky na ďalší deň, konkrétne rýchlik Leopoldov – Žilina. Stanica nie je „KVC“, preto chvíľu trvalo, kým ma vybalili (obsadenosť zisťovali telefonátom do Košíc).
Čas do príchodu vlaku sme presedeli na lavičke na peróne. Práve keď som sfotil priečelie stanice a historický objekt lampárne, kde viseli výstražne tabuľky snáď ešte z čias prvej republiky, začalo pršať. Na prvej koľaji bol odstavený drevený služobný vozeň „bez batérii a elektrického osvetlenia“. Na tej istej koľaji po pravej strane perónu, pravdepodobne kedysi stával osobák do Medzeva. Trať č.168 (Moldava n.Bodvou – Medzev) bola do prevádzky uvedená roku 1894, aj s odbočkou Počkaj – Baňa Lucia (fungujúcou až do 60.rokov). Osobnú dopravu na nej zastavili 2.2.2003. Vedie „malebným“ údolím Bodvy, celkovo sú na nej štyri zastávky a konečná stanica v kedysi významnom banskom meste Medzeve.
Rýchlik R 802 Gemeran prichádza o 10:01 hodín, okrem nás doň však hádam nik nenastupuje. V našom kupé sedel iba jeden človek, ktorý rešpektoval rezerváciu a presadol si. Chlapík vyzeral byť taký biznisman, kravaťák. Za prácou šiel do Zvolena. Rovnako ako ja, aj on pochádzal z Košíc, konkrétne z Terasy. Zhruba po Rožňavu sme debatovali.
Zastavujeme aj v Plešivci – historicky významnej stanici, križovatke tratí č.160, 165 (do Muráňa) a 166 (do Slavošoviec cez Štítnické údolie). Trať č.165 vedie kúsok súbežne s našou, po úrovňovom križovaní s autocestou potom traverzuje úpätie planiny Koniar. Jak sa tak pri pozorovaní ubiehajúcej krajiny vykláňam z okna, nejaká prachová častica mi vletela do oka a ešte k tomu mi čosi podráždilo nos. Smrkal som vkuse až po Lučenec. Hotový alergický záchvat.
Údolie rieky Slaná prešlo do roviny. Stojíme v Tornali, kde sa železnica odchyľuje od našej tradičnej automobilovej trasy, a pokračujeme smerom na juh, prechádzame hraničnou stanicou Lenártovce a zastavujeme v Číži kúpeľoch. V Rimavskej Seči síce rýchlik nepostál, no koľajiskom prechádzal akosi pomaly a stihol som tak zvečniť staničnú budovu. Vonku sa opäť rozpršalo – oproti predošlým dňom počasie úplne o ničom. Rieka Rimava tečie v tejto oblasti po nive, rovinatým krajom, avšak na severe sa zvlnená krajina pozvoľna prechádza do kopcov Slovenského Rudohoria. Kopcovitý reliéf na samom juhu Gemera, lemujúci hraničnú čiaru, sa zasa označuje ako Cerová vrchovina.
Jesenské je uzlová stanica. Po postavení tejto trate roku 1873 tu rok nato vznikla križovatka, a to sprevádzkovaním trate č.174 v úseku po Tisovec. Staničná budova nesie niektoré socialistické prvky, asi vtedy bola naposledy rekonštruovaná. Na jednej z koľají je pristavený motorový vozeň rady 810, ktorý pred pár minútami dorazil z Tisovca.
Železnica od Jesenského pokračuje na západ pozdĺž potoka Gortva, kľukatí sa prechodom naprieč Cerovou vrchovinou. Tú zdoláva viac-menej údolím, bez väčšieho prevýšenia či tunelov, podobne ako trať č.190 pri Slanci. Ostrou eskovou zákrutou sa dostávame k súbehu s traťou č.164 (smer Somoskőújfalu), čo je jedna z najstarších železníc na našom území. Z dôb jej výstavby pochádzajú i archaické budovy staníc Fiľakovo a Lučenec. V strede Fiľakova sa týči zrúcanina hradu, dlho odolávajúceho tureckému náporu, no napokon zničenému.
Do kupé pribudol ďalší cestujúci – mladá žena, zrejme vysokoškoláčka. Opäť zastavujeme v Lučenci (12:08 hodín). Odtiaľto sa trať stáča na sever, údolím Krivánskeho potoka zvoľna stúpa, ťahá sa zárezom ponad hlavnú cestu. Pri Píle v minulosti (do roku 1985) prebiehala tunelom, no ten bol vypustený pri zdvojkoľajňovaní úseku. Opúšťame Novohrad. Kriváň je dedina stredne veľká, ležiaca vo Zvolenskej kotline, dôležitá z hľadiska železničného. Rýchliky tu zastavujú, zatiaľ čo zastávkou v okresnom meste Detva prechádzajú. V týchto miestach železnica vedie znova rovinatým územím, no dosť sa kľukatí.
Nasleduje Zvolen, polcesta rýchlika Gemeran na jeho trase do Bratislavy. Náš kolega z Košíc berie sako a kufor a po prianí šťastnej cesty opúšťa vozeň. Pristúpila však hromada nových pasažierov, kupé sa začalo zapĺňať. Stanicu sa mi sfotiť nepodarilo, bránila mi strecha prvého nástupištia. Za zrušenou zastávkou Budča sa trať dostáva do údolia Hrona, zúženého medzi Kremnické a Štiavnické vrchy. Ďalšou stanicou je Hronská Dúbrava, kde sme dva dni dozadu prestupovali. Nad nami, v kopcoch, sa kľukatí prekrásna horská trať č.171 do Kremnice a Hornej Štubne.
V Žiarskej kotline zastavujeme v stanici Žiar nad Hronom, trať potom prechádza poza objekty hlinikární Slovalco a ZSNP, za mestom sa údolie Hrona opäť zužuje. Pri Žarnovici sa usilovne pracuje na výstavbe rýchlostnej komunikácie R1, čo si vyžiadalo i prekládku železnice. Osobná doprava na trase je teda značne obmedzená, najmä v doobedňajších hodinách. Za Novou Baňou na mňa začína doliehať únava, ktorú nezvládam a zaspávam. Vlak sa medzitým dostáva do nitrianskeho kraja, prechádza stanicami Kozárovce, Levice, Podhájska, a keď precitám späť do reality, akurát míňa Hul. Tu nestál, iba prebiehal pomalou jazdou.
V kupé už sedeli úplne iní ľudia. Úľany nad Žitavou, uzol s traťou č.151 do Zlatých Moraviec, sú predposlednou stanicou. Nakoniec, o 15:15 hodín, vlak zastavuje v našej konečnej stanici – Šuranoch. Rýchlik R 802 Gemeran po krátkej pauze pokračuje do hlavného mesta. Ponad koľajište vedie oceľový nadchod, na ktorý vybieham kvôli fotografovaniu budovy stanice. Súčasná bola postavená roku 1991 za ČSFR, pričom niekedy v tej dobe tiež prebehla elektrifikácia trate č.150 v celej dĺžke.
Čas do príchodu prípoja sme presedeli v čakárni. Hala je pomerne priestranná, o niečo väčšia ako v Leopoldove. V pokladni kupujem miestenky na zajtrajší rýchlik Kraľovany - Košice. Stanicu opúšťame o 16:06 hodín, nasadáme do vlaku Os 5065 (Nové Zámky – Topoľčany) a podľa pravidelného odchodu vyrážame zo Šurian o štvrť na päť. Míňame súbeh s traťou č.150 a po krátkom úseku zastavujeme v Ondrochove. Železnica vedie stredom poľa, na dohľad hlavnej autocesty č.64. Nasledujú obce Komjatice a Veľký Kýr, po nich Branč, stanica Ivánka pri Nitre, zastávka Dolné Krškany a napokon Nitra. V priebehu jazdy dosť silno pršalo, avšak po príchode do Nitry o 16:44 hodín sa počasie upokojuje.
Na peróne nitrianskej stanice som si ešte s Tomášom podiskutoval o ďalšom priebehu trasy, uvidíme sa až zajtra ráno. Štvorsúprava 810 už vyčkávala na jednej z koľají signál výpravcu k odchodu. Sadol som si do zadného vozňa, odkiaľ na však sprievodca rázne vykázal, pretože ho vraj budú odpájať v Zbehoch. Spoj Os 5114 opúšťa Nitru o 16:53 hodín, no už po chvíli zastavuje na zastávke Nitra v miestnej časti Mlynárce. Zhrdzavená plechová búdky typu autobusovej zastávky veru nevyzerá veľmi vľúdne, okrem toho, že ju dekoruje runový nápis „smrť Trnave“ (asi dôsledok nenávisti medzi tábormi futbalových fanúšikov), je celá ohádzaná odpadkami. Zastávka nesúca názov Mlynárce sa nachádza na konci nitrianskej priemyselnej zóny, pri fabrike Ferrenit, už v podstate na začiatku Lužianok.
Trať č.140 odtiaľ vedie poza zástavbu rodinných domov, okolo areálu vinárskeho závodu a ďalej pretína dedinu v smere sever – juh na dve časti. Pred stanicou Lužianky sa v protismere odpája pokračovanie trate č.141 smerom do Kozároviec. Koľko času by sme ušetrili, keby sa tam dalo prestúpiť z rýchlika a seknúť to cez Zlaté Moravce. Holt, rušenie lokálok prináša mnoho nevýhod bežným ľuďom. Obchádzka cez Šurany je oproti 141-ke podstatne dlhšia, no ekonomicky rentabilnejšia.
Po zastávke Zbehy obec, „hornej“ stanici Zbehy a Andači nasleduje prejazd okolo rybníkov a moja dnešná konečná a zároveň domovská stanica – Alekšince. Vlak odchádza o 17:25 hodín a ja sa poberám domov. Akurát začalo mrholiť a rozfúkal sa nepríjemný chladný vietor. S dáždnikom nad hlavou zdolávam Kostolnú ulicu a domov prichádzam akurát v čase, keď v telke vysielali ktorési pokračovanie „Povstaleckej histórie“. Zvítal som sa s mamou, dal si niečo pod zub a potom vymenil veci v batohu za čerstvé. Už len výdatný spánok a zajtra pokračujeme.

Počasie - ochladenie, zamračené, dážď - prehánky, asi 18-20°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - AUGUST 2005
deň 1 (Alekšince - TT - Kúty - BA - KN - Štúrovo - D.Seč) :: deň 2 (D.Seč - LV - Hron.Dúbrava - Vrútky - PP - Stud.Potok)
deň 3 (Stud.Potok - Plaveč - PO - Strážske - V.Kapušany - KE) :: deň 4 (KE - Moldava n.B. - ZV - Šurany - Alekšince)
deň 5 (Alekšince - ZA - Podbiel - KE) :: deň 6 (KE - LC - Utekáč - LC - KE) :: deň 7 (KE - PP - Vrútky - PD - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005