Po železnici - august 2005

Deň 2 - 2.august 2005, ut.

Do nového dňa vstávame okolo piatej ráno, nasledujú „izbové“ raňajky a balenie vecí. Na recepcii som odovzdal kľúče, od recepčnej si vypýtal pohľadnicu a pred odchodom sme si ešte posedeli pri pollitríku kofoly. Penzión opúšťam s tým, že v budúcnosti ho vďaka jeho dobrej geografickej polohe isto využijem.
Už ráno je pomerne teplo, vibramky teda striedajú ďaleko pohodlnejšie sandále. Od Zeleného domu prechádzame prebúdzajúcou sa dedinou, na železničnej zastávke sme prví. Objekt vyzerá byť obývaný, na priľahlom oplotenom pozemku niekto chová kozy. Pekná budova, škoda, že lístky sa tu už nevydávajú. Stihol som aj urobiť zopár fotiek, kým postupne došli ďalší štyria ľudkovia, zrejme susedia – rozprávali sa maďarsky i slovensky, iste o nejakých miestnych záležitostiach.
Motorák Os 5909 zo Štúrova (odkiaľ vyráža o 6:51 hodín) prichádza do zastávky o 8:02 hodín. Tak teda zbohom Dolná Seč, ešte sa uvidíme! Vlak je plný, musíme si postáť v zadnej časti prívesného vozňa, no našťastie Levice sú len na skok. Všimol som nainštalovaný označovač cestovných lístkov, myslel som, že sú len v tatranských električkách, no tento evidentne nefunguje. Krátku jazdu končíme o 8:08 hodín v stanici Levice.
Jedná sa o vcelku dôležitú stanicu – prebieha tadeto hlavný ťah Pohroním do Zvolena (respektíve Košíc), niekedy začiatkom 90.rokov elektrifikovaný. Nachádza sa tu aj regionálna Správa riadenia dopravy ŽSSK. Budova je kompletne zrenovovaná, či už exteriér alebo interiér. Najmä vnútro stanice budí v návštevníkovi dobrý dojem, nakoniec, na stanicu s KVC by sa aj patrilo. Po nákupe miesteniek a pohľadníc sa presúvame na perón. Po necelej polhodinke (8:33 hodín) sa dostavil náš ďalší vlak – rýchlik R 811 Horehronec, premávajúci na vari najkrajšej z trás Bratislava – Košice. Pre fotovačku by bolo lepšie Pohronie zdolať osobákom, no keďže na trati práve prebieha rekonštrukcia a reelektrifikácia, spojená s výstavbou cestnej rýchlostnej komunikácie R1, musíme použiť práve tento rýchlik. Po prechode Horehronca totiž každodenne nastáva dlhá odstávka s náhradnou autobusovou dopravou.
Vo vozni sme vyhľadali naše kupé a usadili sa pri okne. Zastavujeme v Kozárovciach (niekdajší uzol s traťou č.141), Novej Bani, Žarnovici (obe majú takmer identické čierno-biele budovy) a Žiari nad Hronom. Ubiehajúce údolie rieky Hron pre mňa nie je ničím neznámym, cestu autom som tade absolvoval nespočetnekrát. Za Žiarom sa údolie zužuje, trať vedie tesne pozdĺž rieky, vkliesnená medzi štvorprúdovku a lokálnu autocestu.
Končíme o 9:35 hodín v Hronskej Dúbrave. Samotná dedina je pomerne malá, avšak stanica, v minulosti pomenovaná podľa vzdialenejšej Hronskej Breznice, má odjakživa dôležitý význam. Budova je takmer bez moderných prvkov, takpovediac pamätá ešte „cisára pána“. Výdajňa cestovných lístkov funguje, v čase našej návštevy je však zatvorená. Z môjho pohľadu najzaujímavejšia časť vybavenia priestorov pre cestujúcich, bola štýlová liatinová pec. Akože keď je vám zima, môžete si prikúriť (smiech). Za staničnou budovou sa nachádzajú jednoduché potraviny a ďalej asfaltová cesta. Zaujímavé boli tiež nekonvenčné nápisy na oficiálnych orientačných tabuľkách, napríklad „staničný bufet“ alebo „záchody“.
Motorový vozeň rady 812 vlaku Os 7504 prichádza zo smeru Zvolen osobná stanica o 8:53 hodín. Od súbehu tratí za uzlovou stanicou začína vlak naberať stúpanie. Trať Zvolen – Diviaky je v súčasnosti číslovaná ako 171, ide o klasickú horskú trať. Vystavaná bola ako pokračovanie uhoľnej železnice Budapest – Salgótarján – Zvolen do Vrútok, do prevádzky odovzdaná roku 1872. Z môjho pohľadu je to unikátne dielo, nie nadarmo sa jej vraví „slovenský Semmering“, podľa svetoznámej horskej trate v Rakúsku. Traverzuje západný okraj Kremnických vrchov, ktoré prekonáva na priesmyku Kremnické Bane, ležiacom na hranici Tekova a Turca. Množstvo tunelov a prierezov len umocňuje dojem z jazdy.
Prvou zastávkou je Trnavá Hora, pristupujú len niekoľkí ľudia. Na údolie Hrona už hľadíme z výšky. Po prejazde prvým tunelom, Pitelovou, však výhľad strácame a postupujeme hustým listnatým lesom. Krátko po sebe nasledujú tunely Veľká a Malá Skalka a Skalica, trať sa stáča na sever do údolia Kremnického potoka a nato prechádzame zastávkou Stará Kremnička. V minulosti však bola plnohodnotnou stanicou. Raz som ju už mal možnosť vidieť, keď sme pred pár rokmi navštívili na chate otcovho kolegu z práce, Milana Hanovca. Koľajisko zarastalo trávou, historická budova z obdobia Uhorska chátrala po nájazdoch vandalov, dýchal z nej však duch starých čias.
Trať ďalej postupuje traverzom úpätím pohoria, sem-tam sa vyskytne i nejaká tá zákruta. Stanicou Bartošova Lehôtka iba prechádzame. Aj táto je stará, no postupom času stratila význam – leží dosť mimo dediny, v kopcoch. Personál sa tu však zachoval. Výpravca s placačkou a jeho pomocník v pozore pred budovou sledujú prebiehajúci motorák.
Ďalší tunel na trase sa nazýva Bartoška, po ňom stojíme v Jastrabej a križujeme autocestu. Dostávame sa do exponovaného terénu, lúky iba miestami pretínajú úzke pásy lesného porastu. Železnica sa mierne vychyľuje na východ, ale účkom sa potom vracia do pôvodného smeru. Konečne sa nám naskytol aj nejaký výhľad – na mohutné vrchy na opačnej strane údolia a popri trati roztrúsené osamotené sídla. Za tunelmi Hrenca I. a II. vbiehame o 10:27 hodín do stanice Kremnica. Zovňajškom pripomína Hronskú Dúbravu, no nemá tak výrazne zastrešený perón.
V Kremnici sa podľa predchádzajúceho avíza odohráva prestup na autobus náhradnej dopravy pre výluky na úseku po Kremnické Bane. Celkom to prišlo vhod – síce sme ten kúsok cestovali v natrieskanom buse, ale aspoň sme sa povozili po meste. Prešli sme okolo historického centra, mestských hradieb, popod kostol mestského hradu (miestna dominanta) a areálu bývalých baní. Rozťahanou obcou Kremnické Bane sa dostávame až na vrchol kopca, rovnomenný horský priechod (780 m.n.m.), kde je situovaná aj najvyššie položená stanica trate č.171. Po toto miesto železnica z východiska prekonáva vyše štyristo metrov výškových.
Prestupujeme opäť na vlak. Kým sa znova dostávame do lesa, stíhame si všimnúť symbolický stred Európy, umiestnený povedľa kostolíka sv.Jána. Miesto má zvláštnu atmosféru a za dobrého počasia je odtiaľ nádherný výhľad. Klesáme pomerne prudko, vstupujeme do turčianskeho regiónu, súčasného okresu Turčianske Teplice. Prechod tunelom Turček človek ani poriadne nezaregistruje, veď svojou dĺžkou 37 metrov je najkratším na sieti ŽSR. Po pravej strane sa nachádza priehrada vodárenskej nádrže, zastávka kúsok opodiaľ na rozhraní Horného a Dolného Turčeka. Dedinou preteká rieka Turiec, ktorej prameň leží kdesi v horách povyše vodnej nádrže.
Po chvíli jazdy prichádzame do uzlovej stanice Horná Štubňa. Budova hneď upútala moju pozornosť – pochádza zrejme z čias prvej ČSR, kedy sem bola privedená nová železnica od Handlovej. Odtiaľto až do Vrútok už vedie dvojkoľaj. Ešte zastávky Horná Štubňa a Turčianske Teplice a 11:04 hodín sme v Diviakoch. Zdalo sa mi čudné, že všetci ľudia vlak naraz opustili, keď ten má pokračovať až do Vrútok. Spolu s ďalšími dvomi-tromi rovnako neznalými cestujúci vozeň opúšťame až po upozornení sprievodcu, že pre pokračovanie je treba prestúpiť na osobný vlak č.7526 s odchodom o 11:08 hodín.
Súpravu tvorili tie nešťastné východonemecké vozne, ostáva mi teda fotiť cez sklo. Zastavujeme v Malom Čepčíne, Jazernici, Kláštore pod Znievom (pomenovanie súvisí zrejme s nejakými historickými príčinami, stanica je totiž vzdialená od dediny niekoľko kilometrov a leží viac-menej v Socovciach) a Príbovciach, jedinej stanici v úseku Diviaky – Vrútky, kde sa pravdepodobne kvôli križovaniu vlak zdržal trocha dlhšie. Tento čas som využil na telefonát do ubytovne Viola vo Veľkej Lomnici, kde sme podľa môjho plánu mali prespať druhú noc. Keby nemali voľné miesto, mal som pripravené záložné varianty, no dohovorili sme a ubytovanie je tým pádom v suchu.
Nasledujú Košťany nad Turcom a Martin, okresné mesto, z hľadiska železničného menej dôležité. Jediná elektrifikovaná časť trate č.171 je práve medzi Vrútkami a Martinom, okrem toho je tu množstvo vlečiek a nákladných koľají súvisiacich s bývalými strojárňami ZŤS. Už sme teda v závere Turčianskej kotliny, jej prejazd pre mňa nebol až taký zaujímavý. Pravdepodobne preto, že veľmi sa tam nevyznám. Zastávka na sídlisku Priekopa je poslednou na tejto trase, po nej nasledujú Vrútky (príchod 11:44 hodín).
Vrútky, aká to slávna stanica – stojí už od roku 1871, rovných 135 rokov od postavenia Košicko-bohumínskej magistrály. Za tú dobu prežila mnohé radostné i neveselé udalosti. Mnohé obrazy z histórie mesta, súvisiace aj so železnicou, sú pútavo, i keď trocha sentimentálne, opísané v generačnom románe Hany Zelinovej „Alžbetin dvor“. Prípoj nám ide onedlho, nemáme teda možnosť si Vrútky dôkladnejšie prezrieť.
Okrem významného železničného uzla sa tu nachádza aj rušňové depo a fabrika ŽOS (Železničné opravovne a strojárne), zaoberajúce sa údržbou a opravou používaných HDV a výrobou vozňov. V stánku na peróne kupujem do zásoby pitie a nato sa presúvame na II.nástupište, odkiaľ nám o 12:11 hodín odchádza osobák č.7851 (Žilina – Liptovský Hrádok).
Pokračujeme cez Sučany, rodisko prvorepublikového československého premiéra M.Hodžu, Turany a Krpeľany. Trať sa ťahá medzi hlavnou cestou smer Košice a vodnou nádržou Krpeľany, ležiacou v lievikovitom zúžení Turčianskej kotliny. Za pochmúrne vyzerajúcou zastávkou Šútovo opúšťame región Turiec. Zatiaľ čo autocesta kopíruje tok rieky kľukatiacim sa Kraľovianskym meandrom, železnica si to skracuje dvojkoľajným Kraľovianskym tunelom. Za jedinou oravskou rýchlikovou stanicou, uzlom Kraľovany, prechádzame ďalej údolím Váhu do Stankovian (na Liptove) a Ľubochne, kde si vlak z akýchsi prevádzkových dôvodov postál o pár minút viacej. Nasleduje Švošov, Hrboltová (miestna časť Ružomberka), Ružomberok-Rybárpole (vystupujúca cigánska banda sa mi snažila znepríjemniť fotografovanie), Ružomberok, Lisková. Vstúpili sme do Liptovskej kotliny. V súvislosti s Liptovskou Teplou a Liptovskými Vlachmi sa mi vynárajú spomienky na nedávne Tatry na bicykli, kedy sme nakukli aj do tejto oblasti. V Liptovskom Mikuláši opäť dlhé čakanie, naberáme meškanie, čo potvrdzuje aj hlásenie staničného rozhlasu: „...o zmene meškania vás budeme včas informovať.“ Niektorí cestujúci nevydržali a šli si von zapáliť, keď som sa však ja rozhodol zabehnúť sfotiť staničnú budovu, prišlo to spomínané informovanie o zmene meškania – vlak bol pripravený k odchodu a mal som teda čo robiť, aby som dobehol cez celý perón až k môjmu vozňu.
Poslednými zastávkami sú Okoličné a Podtureň, do konečnej stanice Liptovský Hrádok prichádzame oproti pravidelnému príchodu (podľa grafikonu 13:40 hodín) s polhodinovým mankom. Čas do príchodu nadväzného osobáku sme vyplnili obedom, šunkovým sendvičom v staničnom snackbare, a tiež krátkym motaním sa po nástupišti tejto inak celkom peknej stanice.
O 14:40 hodín Liptovský Hrádok opúšťame vlakom Os 7813 (Liptovský Mikuláš – Košice). Súprava je zložená prevažne zo starých rýchlikových vozňov s insígniami Českých dráh. Stanica Kráľova Lehota v ústí údolia Čierneho Váhu mi je už takisto známa, ako cyklista som tu s Janom a Dušanom mesiac dozadu popíjal kofolu. Trať č.180 pokračuje hore tokom Bieleho Váhu stanicou Východná, uloženou v hornatom predhorí Nízkych Tatier ďaleko od materskej obce, a Važcom.
Ohľadne nášho zadarmo-cestovania som si nebol istý, či sa to vzťahuje aj na Ozubnicovú železnicu a TEŽ, preto som sa radšej uistil u sprievodcu. Pravda, musel som počkať, kým skontroluje lístky a ísť s ním cez niekoľko vozňov až do oddielu pre vlakovú čatu, kde nakukol do nejakých materiálov a uistil ma, že akcia platí aj tam. V rýchlosti som sa vrátil do kupé po batoh a kolegu, nato o 15:01 hodín v stanici Štrba vystupujeme. Vestibulom sme bleskovo prebehli do haly OŽ, no stačil som si všimnúť výstavku relikvií súvisiacich s históriou tatranských železníc.
Zubačka už je pristavená, ako osobný vlak č.8026 vyráža z presklenej novšej prístavby staničnej budovy o 15:06 hodín, pričom smeruje ponad Tatranskú Štrbu priamo hore. Jej jedinou zastávkou je Tatranský Lieskovec, dreveno-kamenná búdka na okraji chatovej osady. Ozubnica, ktorou sa práve vezieme, trať č.182, funguje relatívne krátko, vznikla niekedy v 70.rokoch oprášením staršieho projektu zubačky ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Hoci Tatry som navštívil už veľakrát, jazda zubačkou je pre mňa nová skúsenosť.
Štrbské Pleso (1355 m.n.m.) predstavuje najvyššie položenú stanicu na tratiach ŽSR, tým pádom aj na našom putovaní slovenskými železnicami. Ani tu bohužiaľ nemáme času nazvyš. Po príchode zubačky o 15:20 hodín sa presúvame do vestibulu, kupujeme pohľadnice a chvíľku vysedávame. Pred nástupom na električku sa ešte z peróna kocháme pohľadom na slnkom zaliate letné Vysoké Tatry.
Zo Štrbského Plesa odchádzame tatranskou električkou, spojom Os 8125, o 15:44 hodín. Cestu vnímam približne po zastávku Popradské pleso, potom ma zmohla únava a zachrápal som. Hlavu zo stolíka opäť zdvíham až pred výhybňou Pod lesom v Dolnom Smokovci. Vlak už je plný, ľudia zrejme v hojnom počte pristúpili v Starom Smokovci. Po dedinských zastávkach v Novej Lesnej a Veľkom Slavkove nasleduje Poprad. Nástupište tatranských elektrických železníc je dvihnuté nad hlavné koľajisko stanice „vo vzduchu“, na akomsi nadjazde ústiacom do druhého poschodia staničnej budovy. Ešte pred ním sa ale oblúkom odpája vlečka do rušňového depa.
Príchod máme o 16:50 hodín. Pár minút sa poflakujeme po nástupišti tatranských električiek, potom v hale stanice a napokon dole na peróne. V stanici je rušno. Pozorujeme prichádzajúce i odchádzajúce vlaky, kým nezaznelo hlásenie, na ktoré sme čakali: „Motorový osobný vlak č.8437 do smeru Studený Potok a Tatranská Lomnica, pravidelný odchod 17:11 hodín, je pristavený na prvej koľaji vľavo. Nastupujte len do prvého vozňa súpravy.“ Nato sa k prvej koľaji smerom ku košickému zhlaviu pohla masa ľudí. Pristavená už bola 812-ka, no jej dva prívesné vozne skutočne odpojili. Cestu budeme mať krátku, preto sa usádzame iba v priestore pri dverách, kde sú tie sklápacie sedačky.
Stanicu Matejovce pri Poprade som stačil sfotil cez otvorené dvere. Inde sme už nestáli. Križujeme rieku Poprad aj hlavnú cestu na Kežmarok, prechádzame okolo poľnohospodárskeho družstva a o 17:29 hodín vbiehame do stanice Studený Potok (v maďarčine Tarpatak). Vlak pokračuje po odbočke trate č.185 do Tatranskej Lomnice.
I keď podľa názvu stanice by to človek nepredpokladal, nachádzame sa v obci Veľká Lomnica (okres Kežmarok, počet obyvateľov asi 3400). Prvoradou úlohou je pre nás nájsť ubytovňu Viola – až taký problém to nebol, keďže ležala neďaleko, vlastne priamo na druhej strane autocesty v areáli Výskumného ústavu zemiakarského. Aj tu recepčný pracoval zároveň ako výčapník. Zapísal si nás podľa rezervácie, zacálovali sme (tuším 200 Sk/noc, ale aj to bola nejaká špeciálna cena), odovzdal nám čisté posteľné prádlo a samozrejme kľúčiky. Izbu sme dostali sedemposteľovku na poschodí, hneď prvú na chodbe oproti schodom.
Na začiatok sme sa dlho nezdržali, len zložili veci a zabehli do dediny, kvôli nákupu v Jednote a do pekárne na čerstvé rohlíky. Spiatočnú cestu do „zemiakárne“ som využil na sfotovanie dnes už nepoužívanej zastávky Veľká Lomnica (nachádza sa asi 500 m od Studeného potoka v smere na Plaveč) a tiež návštevu starého kostola, rímskokatolíckeho z 13.storočia, známeho nástennými maľbami s výjavmi zo stredovekých dejín Uhorska. Akurát tam však prebiehala omša, nechceli sme teda rušiť. Po návrate do ubytovne sme skočili na kofolu (dole mali pohostinstvo i jedáleň) a v telke si pozreli správy z uplynulého dňa. Slnko medzitým pomaly zapadlo za kopce.
Hore pokračujeme suchou večerou – čerstvé rožky s mäsovou konzervou ešte z Trnavy, oproti ktorej, povedal by som, aj moje obľúbené bravčové na paprike je vysoko luxusný pokrm. Sprchy, respektíve umyváreň, sme mali na chodbe. Televízor patril síce k výbave izby, no veľmi sme si ho neužili, nedal sa zapnúť. Chvíľu sme teda pozerali vedľa v spoločenskej miestnosti. Na záver si dávame breefing ohľadne nasledujúceho dňa. Opäť nás čaká pomerne dlhá trasa, od úsvitu do súmraku...

Počasie - polojasno, slnečno, bezvetrie, tep.asi 30°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - AUGUST 2005
deň 1 (Alekšince - TT - Kúty - BA - KN - Štúrovo - D.Seč) :: deň 2 (D.Seč - LV - Hron.Dúbrava - Vrútky - PP - Stud.Potok)
deň 3 (Stud.Potok - Plaveč - PO - Strážske - V.Kapušany - KE) :: deň 4 (KE - Moldava n.B. - ZV - Šurany - Alekšince)
deň 5 (Alekšince - ZA - Podbiel - KE) :: deň 6 (KE - LC - Utekáč - LC - KE) :: deň 7 (KE - PP - Vrútky - PD - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005