Po železnici - august 2005

Deň 1 - 1.august 2005, po.

Keďže prvý pokus o veľkú železničnú cestu Slovenskom zlyhal na mojom zhoršenom zdravotnom stave, bolo potrebné odložiť túto akciu o jeden týždeň, ktorý som prežil bez výraznejšej turistickej aktivity. V sobotu poobede som zháňal nocľah v Štúrove, kde však pre veľký záujem o tamojšie termálne kúpalisko neostali žiadne voľné ubytovacie kapacity.
Dňom „D“ možno nazvať pondelok – zahájenie augustovej túry „Po železnici 2005“. Vstávam okolo štvrtej, veci mám už zbalené, nasledujú len ľahké raňajky, posledné prípravy a napokon odchod z domu. Na stanicu som prišiel asi dvadsať minút pred pravidelným odchodom vlaku. Medzitým som si stihol naplno vychutnať ten zvláštny pocit, napätie pred veľkou cestou.
Postupne sa nazbieralo ešte tak päť ľudí. Štvorsúprava vedená motorovou 810-kou odchádza po nástupe cestujúcich o 6:02 hodín. Tento spoj č.5103 ma má dopraviť do Zbehov, kde absolvujem prvý dnešný prestup – na zrýchlený vlak Nitran. Vystupujem o 6:10 hodín na stanici Zbehy (takzvanej hornej), pretože tu sa oba vlaky križujú. Zrýchlený, respektíve Euregio Er 2519 Nitran smer Wien Südbahnhof, zastavuje na koľaji štvrtej o 6:13 hodín. Klobúk som si musel pridržať, aby mi ho ťah vzduchu medzi dvoma súpravami neodvial, nato aj s ostatnými vyčkávam pokým vlak zastane, cvakne uzáver dverí a zaznie hlas výpravcu zo staničného rozhlasu.
Ľudia v rýchlosti nastupujú a usádzajú sa do kupé. Vlak vyráža zo stanice. Prechádzam do prednej časti prvého vozňa, no akosi som minul Radeckého kupé a kolega za mnou vybehol ukazujúc, kde sedíme. Zložil som si veci, vytiahol notes a oboznámil ho s plánom cesty. Nitran zastavoval iba v Hlohovci, Leopoldove a Brestovanoch. Pre nás je konečnou stanicou Trnava, kde vlak, pokračujúci po trati č.120 na Bratislavu, opúšťame o 7:01 hodín.
Z nástupištia sa následne presúvame podchodom do vestibulu stanice. Ďalší spoj sme podľa môjho rozpisu mali skoro až o dve hodiny, takže v snahe zabiť čas pokračujeme do centra mesta. Najprv sme však cez autobusovú stanicu a park prešli k obchodnému stredisku Max, do potravín Billa, zakúpiť nejaké zásoby jedla, ako rohlíky, konzervy, tyčinky, a v neposlednom rade nápoje. Okľukou cez pešiu zónu sa vraciame k železničnej stanici, no vlak ešte furt pristavený nemáme. Informačná tabuľa (takzvaný Pragotron) vyhodil číslo nástupištia až po krátkej chvíli. Bola to hneď prvé nástupište pred staničným objektom, očíslovali ho však dosť nelogicky, tuším tri alebo štyri.
Staničná budova je vystavaná v modernom štýle, okrem haly pre cestujúcich sa tu nachádza ešte administratívna budova a vežovitá stavba, pripomínajúca riadiace vesmírne centrum. Po tom, čo som si pre dokumentáciu urobil zopár fotiek, nasadli sme do vlaku Os 2604 smer Kúty, červeno-bielej pantografovej súpravy.
Vyrážame o 8:51 hodín, pričom cez bratislavské zhlavie sa po periférii mesta stáčame na sever. Po chvíli nasleduje prvá zastávka – Trnava predmestie, ležiaca na okraji panelového sídliska Nové Mesto. Ďalej pokračujeme cez Šelpice, Klčovany, Boleráz a Bíňovce do Smoleníc. Lahôdkou pre turistov je iste tunajší zámok, postavený na mieste stredovekého hradu v historizujúcom slohu až v prvej polovici 20.storočia. Mne sa ho objektívom podarilo zachytiť aj z ženúceho sa vlaku. Smolenická stanica sa nachádza v blízkosti fabriky Chemolak, kam aj vedie vlečková koľaj, v podstate na kraji susednej obce Trstín.
Trať č.116 (Trnava – Kúty) bola postavená roku 1896 (prvá etapa iba v úseku po Smolenice), čo dokumentuje i pamätná tabuľa umiestnená pri vchode dopravnej kancelárie stanice Smolenice. Po Malé Karpaty sa železnica ťahá po nive potoka Trnávka, zväčša po rovine. Za Smolenicami začína stúpanie. V miestach, kde sa trať dostáva do riedkeho malokarpatského listnatého lesa, zastavujeme pri výhybni Buková. Tvoria ju dve koľaje a prostá panelová budova pre personál, na zarastajúcom peróne je umiestnený turistický hríbik a staručká mapa oblasti. Cestujúcich však niet. Zastávka sa nachádza poniže chatárskej osady Dolná Buková, no nesie meno obce Buková, ktorú však nezainteresovaný návštevník bude kdesi nablízku hľadať márne – hoci je najbližšou, od rovnomennej zastávky trate č.116 ju oddeľuje niekoľko kopcov Smolenickej vrchoviny.
Železnica nadjazdom križuje hlavnú cestu, stáča sa a vbieha do južného ústia Jablonického tunela, vybudovaného roku 1898 a krátko po druhej svetovej vojne z poškodení obnoveného Červenou armádou. Na slovenské pomery patrí medzi stredne dlhé, tunelová rúra meria 900 metrov. Na opačnej strane, za severným portálom, v miestach, kde železnica opúšťa lesný porast, stojí výhybňa Dúbrava. Trať od tunela podstupuje esovité klesanie do Záhorskej nížiny, končiace až v stanici Jablonica. Z uzlovej stanice vychádza lokálna trať č.117 do Brezovej pod Bradlom, kde je však osobná doprava k 2.februáru 2003 zrušená. Nákladná je prevádzkovaná v menšom objeme, počas pracovného týždňa sa zváža hlavne drevo.
Náš vozeň, a vlastne aj celý vlak, už bol temer prázdny. Ani sa nečudujem, že je to pre železnice nerentabilné. Pieklo slnko, preto sa niekoľkokrát presádzame, pekné počasie je však plusom. Úsek trate z Kútov po Jablonicu sprevádzkovali roku 1897, v rokoch 1980-82 prešla elektrifikáciou na 25 kV striedavú napäťovú sústavu. Od čias socializmu však jej význam poklesol.
Nasledujúca zastávka, Hlboké, slúži aj ako nákladisko pre priľahlý vojenský výcvikový priestor Záhorie. Od rovnomennej dediny, kde, ako iste vieme, bola roku 1843 kodifikovaná spisovná slovenčina, je pomerne vzdialená. Rovnako tak to je i v prípade okresného mesta Senica, za ktorým sa trať stáča na západ a pozdĺž rieky Myjava postupuje ďalej Záhorím. Zastavujeme v Šajdíkových Humencoch, Borskom Mikuláši, Šaštíne-Strážach (významné pútnické miesto) – stanice vyzerali byť architektonicky pôvodné, no niektoré čerstvo zrekonštruované. Šaštín-Stráže, len tak pre zaujímavosť, sú najmladším mesto na Slovensku – tento štatút získali roku 2001.
Prechádzame aj zrušenou výhybňou Čáry a poslednou zastávkou, Kuklovom. V svetlej omietke starej budovy stihli už zanechať svoj „podpis“ všelijaké indivíduá. Po krátkom úseku sa napájame na trať č.110 a o 10:11 hodín konečne vchádzame do stanice Kúty. Viaceré prvky architektúry budovy tejto významnej hraničnej stanice ma vedú k úsudku, že jej súčasný objekt bol vystavaný v období Slovenského štátu. Prestúpiť sme tu museli rýchlo, no fotenie stíham.
Osobný vlak č.2013 do Bratislavy, s odchodom o 10:28 hodín, bol natrieskaný, fotografovať sa veľmi nedá. Len pozorovať ubiehajúcu krajinu a priebežne sledovať stanice a zastávky – Sekule, Moravský sv.Ján, Závod, Veľké Leváre, Malacky (kde pristupuje riadna masa cestujúcich), Plavecký Štvrtok, uzlová stanica Zohor a Devínske Jazero, všetky po ľavej strane trate (z nášho pohľadu). Železnicu v úseku Devínska Nová Ves – Kúty bola sprevádzkovaná roku 1891, roku 1967 tu spustili skúšobnú elektrickú prevádzku. Dnes patrí medzi najdôležitejšie na Slovensku, je súčasťou železničných koridorov európskeho významu.
Nasleduje už spomínaná stanica Devínska Nová Ves – ide o uzol, odkiaľ sa odpája trať č.111 do rakúskeho Marcheggu a taktiež vyťažená vlečka automobilky Volkswagen. Samotná obec je už súčasťou Bratislavy. Neďaleko sa nachádza malé mesto Stupava, kam kedysi tiež viedli koľaje železnice, lokálky odpájajúcej sa z Devínskeho Jazera. Osobné vlaky tu premávali od roku 1891 po prelom 70. a 80.rokov, nepravidelná nákladná doprava skončila len nedávno, vlastne minulý rok.
Avšak späť k našej ceste – vlak sa púšťa z Devínskej Novej Vsi popod vápencový vrch Devínska Kobyla (314 m.n.m.), tvoriaci najzápadnejší výbežok Malých Karpat, po okraji sídliska Dúbravka do hlavného mesta. Prechádzame stanicou Lamač a zastávkou Železná studienka, dominanta okolia, známy vrch Kamzík (439 m.n.m.) je už na dohľad. Po prejazde Červeným mostom na Studienke a krátkym Lamačským (dvoj-)tunelom sme v cieli – Bratislave hlavnej stanici. Vlak Os 2013 tu o 11:38 hodín jazdu končí.
V páľave obedňajšieho letného slnka sa od stanice sa púšťame smerom do centra. Vzduch je ťažký a dusný. Prešli sme mnoho mne neznámych uličiek a križovatiek, okolo prezidentského paláca, takzvaného Grassalkovichovho, a exkurziu zakončili zmrzlinou na Hviezdoslavovom námestí. Naspäť sme šli okruhom okolo Dómu sv.Martina. Hodnú chvíľu potom čakáme na 5.nástupišti bratislavskej hlavnej stanice, aspoň sme mali čas naobedovať sa fast-foodom z bufáča. Dvaja nešťastní japonskí turisti, hľadajúci svoj „správny“ vlak, sa so slovami: „Bitte Marchegg?“ samozrejme obrátili na mňa. Svojou chabou angličtinou som im vysvetlil, že bohužiaľ neviem, nech sa radšej zorientujú podľa informačnej tabule v hale.
O nejaký čas už posunovači pristavili náš ďalší vlak, na opačnú stranu perónu zasa zaradili motorák ÖBB. Súpravu tvorilo okrem čelnej 810-ky niekoľko prípojných vozňov radu 011, my sme sa usadili približne niekde v strede, strategicky tak, aby som mal čo najlepšie podmienky na fotenie. Osobný vlak č.4343 vyráža z hlavnej stanice o 14:13 hodín – dovtedy takmer prázdny vozeň sa zapĺňa už na stanici Bratislava-Nové Mesto, kde pristupujú najmä zamestnanci z doobedňajšej smeny. Prestavok vozňa zrazu okupovala asi 10-členná partia miestnych Cigánov, foteniu je koniec, presadáme si do stredovej časti vozňa.
Za stanicou míňame sídlisko Ružinov a súbeh s traťou č.132 do Petržalky, pričom smerujeme po trase najdlhšej lokálky na Slovensku. Hovorím o jednokoľajnej, z väčšej časti neelektrifikovanej dráhe č.131, sprevádzkovanej v rokoch 1895-96. Poslednou bratislavskou stanicou sú Podunajské Biskupice, odkiaľ sa odpája nákladná vlečka spoločnosti Slovnaft, oblúkom sa vracajúca cez areál fabriky na Ústrednú nákladnú stanicu. Cesta Bratislavou po železnici je vo všeobecnosti pomerne nezáživná – samé priemyselné objekty, závody, komíny, periféria... Teraz ale vychádzame do otvorenej krajiny – zastávky Rovinka, Nové Košariská, Miloslavov, ľudia stále skôr pristupujú ako vystupujú. V Kvetoslavove vlak zastavuje až dvakrát – v samotnej obci je Kvetoslavov zastávka, v miestnej časti Fakov „hlavná“ stanica, nesúca názov materskej obce. Je, či skôr voľakedy bola, uzlovou stanicou – bezzastávková trať smerujúca do mesta Šamorín sa stáča na juh z bratislavského zhlavia. Prevádzka začala roku 1915 (čiže je jednou z posledných lokálok), zastavili ju až niekedy na prelome 70. a 80.rokov minulého storočia, v roku 1999 bola oficiálne ukončená i sporadická nákladná doprava. Koľaje, pokiaľ si ich nezačali rozoberať zberači železného šrotu, určite neodolali nekompromisnej hrdzi a burine.
Komárňanská trať nekopíruje trasu autocesty, preto sa zastávky nachádzajú pomerne ďaleko od jadra obcí. Iné je to s blížiacou sa Dunajskou Stredou. Pohľad na okolitú krajinu, šíre polia a medze, ktorými len čas od času prebehne nejaký ten zajac alebo srnka, rovnako aj prebiehajúce sídla – Malá a Veľká Paka, Lehnice, Michal na Ostrove a Veľké Blahovo, mne bohužiaľ nič nehovorí. Aspoň zatiaľ. Vlak sa vyprázdnil a v záverečných zastávkach ho opúšťa iba zopár jednotlivcov.
O 15:21 hodín prichádzame do Dunajskej Stredy. Tunajšia stanica je budova vystavaná v socialistickom štýle – strohé línie, betón, sklo, hliníkové rámy. Naproti je stanica SAD, autobusy odtiaľ v jednom kuse vyrážajú do okolitých obcí. Dunajská Streda je okresné mesto s počtom obyvateľov asi 23-tisíc. Hovorí sa tu takmer výlučne maďarsky (vzhľadom na početnosť tejto národnosti), o čom sme sa presvedčili pri prechode trhoviskom i pešou zónou. Pár minút sme posedeli na zrenovovanom námestí a dojedli zvyšné chleby ešte z domu. Okrem kostola sa v centre nenachádza mnoho historických budov; obďaleč je síce Žltý kaštieľ, ale ten sme navštíviť nestihli. Inak väčšina mesta, ako aj inde na Slovensku, je poznačená panelovou zástavbou.
Po návrate k stanici kupujem v novinovom stánku pohľadnice, tlačené s dvojjazyčným nápisom Dunajská Streda – Dunaszerdahely. Zložili sme sa vo vestibule stanice, ktorý bol zároveň aj čakárňou. Vybral som rozpis a skočil do pokladne kúpiť miestenky na vlak Eurocity z Nový Zámkov do Štúrova. Pokladníčka mi však povedala, že mi nemôže vydať miestenku (tá je zrejme viazaná na lístok), iba povinný príplatok. Niekoľko minút pred príchodom vlaku sa presúvame na nástupište. Napriek tomu, že už bolo neskoré poobedie, vzduch bol stále pomerne dusný. Dobre mi padlo osviežiť si tvár, hoci ošarpanom plechovom umývadle na peróne.
Spoj Os 4325 z Bratislavy prichádza do stanice o 16:27 hodín, vystupujú a nastupujú ľudia a potom, po krátkom čakaní, presne podľa grafikonu o 16:35 hodín vyráža. Na konci mesta sa od našej trate odpája jednokoľajná dráha, nákladná vlečka o dĺžke 15 kilometrov, ktorej koľaje položili počas výstavby vodného diela Gabčíkovo. Od roku 1989 na nej vraj neprebiehala žiadna aktivita, preto dnes bude zrejme v dezolátnom stave. Ak ešte existuje.
Postupujeme cez zastávky Kútniky, Dolný Bar a Hroboňovo (stanica stále nesie niekdajší názov obce Dolný Štál), Okoč a Veľký Meder. Mesto kedysi zvané aj Čalovo už poznám. Roku 1995 sme tu boli o otcom na firemnom tenisovom turnaji a navštívili sme vtedy aj tunajšie známe termálne kúpalisko. S fotením staníc je to dosť biedne, slnečné lúče presvitajú cez sklá až do objektívu alebo odraz predmetov vnútri vozňa od okenných tabúľ kazí všetky snímky. Postupne míňame zastávky Bodza, Zemianska Olča, Okoličná na Ostrove, Horná Zlatná (plechová búdka) či Zlatná na Ostrove. Zastávka Nová Stráž, nachádzajúca sa v rovnomennej mestskej časti Komárna, značí, že pomaly bude nasledovať ďalší prestup. Dostávame sa k súbehu s traťou č.135 od Komáromu, vidno aj monumentálny oceľový most ponad Dunaj, z oboch strán zrekonštruovaný presne päť rokov pred ukončením prevádzky osobnej dopravy roku 2003. Dovtedy tadiaľ dokonca pravidelne prechádzal rýchlik Báthory (Varšava – Budapešť), teraz jazdí okľukou cez Bratislavu. Komárno závody (alebo aj Komárno priemysel) je jediná zastávka, ktorú tento spoj vynecháva.
Komárno bolo v čase najväčšej slávy železníc významným uzlom. Sústava tratí v okolí mesta bola uzavretá dostavbou trate č.136 do Kolárova (zrušená 2.2.2003), kde v súčasnosti premáva už iba občasná nákladná doprava. Zo stanice Komárno tiež vychádza vlečka do prístavu, ktorá sa potom stáča na východ do bývalej pevnosti. Kedysi na tejto „vlečke“ bola zriadená Komárno zastávka, kam od hlavnej trate premávali osobné vlaky, no to už tiež patrí hlbokej minulosti.
Do stanice vchádza náš vlak o 17:41 hodín, tu končí cestu. Musíme rýchle, behom prestúpiť na prípoj, osobný vlak č.4816 odchádza dve minúty nato. Súprava je zložená z laminátky (rad 240) a dvoch vozňov z produkcie českej Vagónky Studénka. Po prejazde mostom na ľavý breh Váhu vrháme k mestu posledný pohľad. Z protizáplavového valu mávajú smerom k vlaku dve dievčiny – pri tom, ako som im odmával, si nahováram, že azda práve nás dvoch vyprevádzajú z najjužnejšieho cípu tejto krajiny. Netušia však, akú diaľku máme ešte pred sebou.
Niekde pri osade Ďulov Dvor stála v minulosti zastávka Komárno tehelňa, zrušená niekedy po elektrifikácii trate. Prvou „funkčnou“ stanicou je teda Chotín, mierne vzdialený od materskej obce, ležiaci pri hlavnej autoceste v príznačnej miestnej časti „Pri stanici“. Prichádza kontrola. Sprievodca hovorí, že náš preukaz Junior Railplus sa pri súčasnej akcii „týždeň zdarma“ oplatí kúpiť. Vraj počítal, že keď človek cestuje pravidelne medzi Štúrovom a Novými Zámkami, oplatí sa mu každý týždeň kúpiť nový. Na čo tí ľudia neprídu! No či je to ozaj tak, som si neoveroval.
Trať č.135 bola dostavaná roku 1910, roku 1972 ju sprevádzkovali pre elektrickú trakciu. Odvtedy však jej význam poklesol. Nasleduje stanica Hurbanovo a nato Bajč, podľa mňa jedna z najkrajších staníc. Architektúra budovy pochádza z čias výstavby trate, posledná rekonštrukcia, reprezentovaná skôr len „kozmetickými“ úpravami fasády, prebehla asi za socializmu. Pôvodne biely náter budovy za tú dobu zaniesla vrstvička hnedého železitého prachu.
Do Nových Zámkov je to iba na skok. Železnica prechádza poza továreň Osram (bývalý Elektrosvit) a po chvíli ústi do stanice. Vlak tu o 18:09 hodín jazdu končí, o deväť minút ho čaká spiatočná cesta. Nás čaká opäť rýchly prestup, bežíme do hlavnej haly skontrolovať informačnú tabuľu a pozrieť nástupište. Vlak Eurocity EC 171 Hungaria (Berlin Zoogarten – Budapest Keleti p.u.) mal pravidelný príchod v GVD o 18:14 hodín, ale myslím, že tomu päťminútovému meškaniu sa ani on nevyhol. Súprava patrila maďarským železniciam MÁV, viedla ju dočasne slovenská lokomotíva. Interiér vagónov bol moderne vybavený, nový, čistý, nechýbali čalúnené sedadlá a klimatizácia. V podstate ako v našich IC-čkách, jedna radosť cestovať.
Vlak bol z väčšej časti zaplnený. Našli sme naše kupé a zaujali rezervované miesta. Sedel som pri okne – pozorujem okolitú ubiehajúcu krajinu, občas sa mihne aj nejaká tá dedinská stanica. Pred Štúrovom colníci kontrolovali doklady tým, čo pokračovali za hranice, u ostatných sa iba uistili, či vystupujú v Štúrove. Rýchlik tam zastavuje o 18:40 hodín.
Motorák na levický smer už je pristavený. Poslal som Tomáša obsadiť miesto a sám ešte zabehol sfotiť objekt stanice, kedysi zvanej aj Parkaň-Nána. Nachádza sa pomerne ďaleko od stredu mesta, je však dôležitou pre svoju polohu na maďarsko-slovenskej hranici. Obrovské koľajisko zapĺňa celá škála nákladných vozňov rôznych spoločností z rôznych krajín. Rýchlik sa chvíľku zdržal, rušeň Železničnej spoločnosti na jeho čele nahradil maďarský V43.
Motorový osobný vlak č.5913, vedený jednou 810-kou, vyráža zo stanice o 18:53 hodín, oblúkom na sever opúšťa Štúrovo, no ešte kúsok pozorujeme baziliku na náprotivnej strane Dunaja, v Esztergome. Prvou zastávkou je Kamenný Most nad Hronom. Z budovy dýcha história, síce pôsobí mierne ošarpane, no zatiaľ sa vyhla vyčíňaniu vandalov. Slnko na jasnej oblohe svieti poslednými silami – krajinu zalieva svojimi ostrými lúčmi a zároveň klesá stále viac k západnému horizontu. Značne mi však prekáža pri fotení cez okno vlaku.
Pokračujeme cez Kamenín, Bíňu a zastávku Bíňa do uzlovej stanice Čata. Obec je najjužnejšou v bývalej tekovskej župe. Smerom na severovýchod odtiaľ vyráža železničná trať č.153 smer Šahy, s pokračovaním až do Zvolena. Budova miestnej stanice je socialistický betoňák, podobný Koniarovciam. Na susednej koľaji už čaká motorák do Šiah, vlak Os 6063 (odchod o 19:21 hodín), veľa cestujúcich sa doň však nehrnie.
Nasleduje stanica Pohronský Ruskov – bez personálu a bez života. Neďaleko sa odpája vlečka do Mlyna PR. Lesklý plech síl a nádrží v jeho areáli sa výrazne ligoce pod dopadom posledných dnešných slnečných lúčov, čím sa tieto stavby stávajú sotva prehliadnuteľné. Za Hronovcami a Želiezovcami sa železnica odkláňa mierne na západ, už nekopíruje tok rieky Hron.
Trať s poradovým číslom 152 bola do úplnej prevádzky uvedená v roku 1887, v roku 2003 sa ako mnoho iných nevyhla odstaveniu osobnej dopravy, no ešte toho roku osobáky na dolné Pohronie vrátili. V súčasnosti (GVD 2004/05) tu premáva 7 párov, z toho jeden iba cez pracovné dni.
Po staniciach Tekovské Lužany a Tekovský Hrádok nasleduje most ponad rieku Hron a pre dnešok aj konečná – zastávka Dolná Seč. O 19:56 hodín opúšťame ako jediní vlak, ktorý ešte pokračuje do Levíc. Po sfotení staničnej budovy sa púšťame peši krížom cez dedinu. Dolná Seč (v minulosti Veľká Seč) je malá obec, podľa údajov z roku 1997 má 402 obyvateľov. Na začiatku prechádzame okolo zatvorenej benzínovej pumpy (myslím, že Jurki) a poľnohospodárskeho družstva. Neďaleko míňame aj obecný úrad. Hlavnou výhodou je tu lacné ubytovanie v penzióne Zelený dom, ležiacom až severnom okraji dediny. Dovnútra sa vchádza cez pohostinstvo, recepcia je vlastne aj bar či výčap. Budova je nápadná pre svoj svetlozelený náter a hlasitú vravu na prednej terase.
Pri bare sme teda zaplatili za izbu, dokopy 260 korún, dostali kľúče a šli sa zložiť. Izba nie je žiaden luxus, strohá a jednoducho vybavená – dve postele, skriňa bez vešiakov, stolík a dve stoličky. Jediná nevýhoda z môjho pohľadu bola, že dvere sme mali presklené. Na prespanie počas jednej noci to ale nebude žiaden problém. Najpotrebnejšie veci a potraviny sme vybalili z batohov a zabehli dole na kofolu, pričom sme si prezreli dnešné fotky a zrekapitulovali doposiaľ absolvovanú trasu. Hore nasleduje jednoduchá večera zo zvyškov toho, čo sme cez deň nestihli zjesť a oboznámenie sa s plánom na zajtrajšok. Sprchy a toalety boli myslím nad očakávanie. Na záver dávam dobíjať baterku foťáku, zajtra nás čaká azda ešte zaujímavejšia cesta, takže ju budem potrebovať v stopercentnom stave.

Počasie - jasno, slnečno, vyše 30°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - AUGUST 2005
deň 1 (Alekšince - TT - Kúty - BA - KN - Štúrovo - D.Seč) :: deň 2 (D.Seč - LV - Hron.Dúbrava - Vrútky - PP - Stud.Potok)
deň 3 (Stud.Potok - Plaveč - PO - Strážske - V.Kapušany - KE) :: deň 4 (KE - Moldava n.B. - ZV - Šurany - Alekšince)
deň 5 (Alekšince - ZA - Podbiel - KE) :: deň 6 (KE - LC - Utekáč - LC - KE) :: deň 7 (KE - PP - Vrútky - PD - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005