Cyklo Žarnovica - 28.júl 2008

Cyklo Žarnovica - 28.júl 2008, po.

Úsek 1, Alekšince - Štitáre
čas v cieli úseku - 6:53 hod.; dĺžka úseku - 23,02 km; čistý čas jazdy - 0:57:45 hod.

Nepriaznivé počasie pretrváva ešte niekoľko dní po návrate z Košíc, po málo plodnom pobyte v metropole východného Slovenska sa však žiada poriadna cyklistika. Taká, po ktorej človek padá z bicykla od únavy, po ktorej je spotený, špinavý a spálený od slnka, a pritom maximálne spokojný s podaným výkonom. Minulý rok som sa bezúspešne pokúšal zdolať starý-známy Veľký Inovec bicyklom, plány mi zhatila voľba nesprávnej cesty a následný časový sklz. Tentoraz pôjdem naisto.
Z domu vyrážam o 5:50 hodín, po zdolaní andačských kopcov a prejazde Zbehmi sa v Čakajovciach ponáram do hustej premávky na hlavnej ceste č.64 (Žilina – Komárno). Na Šindolke vchádzam do Nitry, čo najkratšou trasou postupujem úpätím vrchu Zobor (587 m.n.m.) a rovnomennou mestskou časťou. Za kasárňami opúšťam mesto a plynule prechádzam do Nitrianskych Hrnčiaroviec. Po krátkej pauze na vydýchanie (tiahle stúpanie okolo kasární je nepríjemné) postupujem po starej zlatomoraveckej ceste na východ. Južné svahy masívu Zobora pokrývajú početné vinice, prerušované iba miestami riedkym lesom či roľami. Žatva sa už rozbehla, obilie je skosené. Otvára sa mi výhľad na Žibricu (616 m.n.m.), jeden z najvýraznejších vrchov pohoria Tríbeč. Obloha je zrána polooblačná, nemal by to však byť problém. Časom sa mraky rozplynú, nadnes je hlásené pekné počasie.

Úsek 2, Štitáre - Zlaté Moravce (centr.)
čas v cieli úseku - 7:56 hod.; dĺžka úseku - 21,73 km; čistý čas jazdy - 0:55:41 hod.
Prvú pauzu si dávam v Štitároch, malej maďarskej dedinke ležiacej pod Žibricou z južnej strany, bývalej súčasti Nitry. Stúpanie ma privádza k mostu, ktorým križujem hlavnú cestu č.65 (Nitra – Zvolen) a následným zjazdom v rýchlosti prebieham cez Kolíňany. Pred Jelencom stretávam prvého cyklistu, križujem nepoužívanú trať č.141 (Leopoldov – Kozárovce) a na križovatke s poľnou cestou si vychutnávam výhľad na Žibricu, vrch Vápenník so stále sa rozrastajúcim lomom vápenky Calmit, obec Žirany a tiež menej výrazný, no neprehliadnuteľný Kolíňanský vrch (356 m.n.m.). Keď som tu stál naposledy (Cyklo Vrchhora), blízke pole ešte pokrýval lán dozrievajúcej pšenice.
Po rýchlom prejazde cez Jelenec ma v Nevericiach opäť pribrzďujú kopce, prvé prudké stúpanie absolvujem už na konci dediny. Menej náročnú, no dlhšiu trasu cez Beladice a Slepčany dnes nevyužívam, časovo sa to neoplatí. Zdolávam zopár strmákov a následných zjazdov, míňam obce Sľažany a Martin nad Žitavou, úsek končím z okresnom meste Zlaté Moravce. Pauzu na občerstvenie si dávam ako naposledy na hlavnom námestí.

Úsek 3, Zlaté Moravce - Veľký Inovec (chata)
čas v cieli úseku - 10:04 hod.; dĺžka úseku - 21,74 km; čistý čas jazdy - 1:33:32 hod.
Z námestia v Zlatých Moravciach pokračujem okolo nemocnice na okraj mesta, kde znova križujem železnicu, a miestnou komunikáciou sa dostávam Žitavian a Machuliniec, obce ležiacej na rozhraní nivy Žitavy a pohoria Pohronský Inovec. Námestie tu už majú konečne zrekonštruované. Machulince sú jedným z potenciálnych východísk na Veľký Inovec, avšak asfaltka odtiaľ vedie iba po Obycké lúky, ďalej si treba poradiť s lesnou cestou, respektíve turistickým chodníkom. Ja mám v talóne lepšiu trasu.
Ranná oblačnosť sa postupne trhá, odhaľuje sa jasná, belasá obloha. Okolo Obýc sa údolie rieky Žitavy zužuje, pričom vytvára prirodzenú hranicu medzi Tríbečom a Pohronským Inovcom. V krátkom slede míňam dve rázcestia s lokálkou, inak smerujúcou na Malú Lehotu, pričom prvé z nich, Modoš, mám v pamäti zapísané od minuloročného leta, keď sa mi výjazd na Veľký Inovec nepodaril. To som ostatne uviedol v texte vyššie. Druhé rázcestie, odkiaľ sa odpája žltá turistická trasa, sa nazýva Horáreň Osná dolina. Leží na ústí Osnej doliny do údolia Žitavy. Začína sa kľúčový úsek dnešnej cyklistiky. Od horárne postupujem najskôr s miernym stúpaním, asfaltový povrch je deravý ako švajčiarsky ementál, čo je ešte ten lepší prípad. Postupne sa asfalt vytráca, zo spevnenej cesty sa stáva štrkovka, či dokonca blatná lesná cesta. Hodila by sa rekonštrukcia, i keď tá by vzhľadom na zákaz vjazdu „civilných“ motorových vozidiel bola bezpredmetná. Lesníkom vyhovuje aj takýto stav horskej komunikácie. Vlastne aj mne, nemôžem sa sťažovať.
Cesta postupuje prevažne lesom, miestami sa z neho vynáram, ako napríklad na rázcestiach Kopanice (460 m.n.m.) či Krtinová, míňam aj skladisko guľatiny, ktorú práve lesníci nakladajú na tatrovku. Okolo Krtinovej (660 m.n.m.) sa nachádzajú zo dve-tri chaty a mierne zanedbaný pamätník SNP. Cesta je tu opäť v celej šírke potiahnutá asfaltom, ako však zisťujem, je to iba chvíľková záležitosť. Zakrátko sa ocitám na rázcestí s asfaltkou od horárne Modoš, ktorá je však v určitom úseku prerušená pozemkom veľkopodnikateľa (mafiána) Majského, o čom som sa už presvedčil na vlastnej koži.
Neďaleko tohto miesta leží rázcestie Pod Malým Inovcom (785 m.n.m.), predstavujúce križovanie žltej a modrej značenej trasy smerujúcej na Vojšín. V týchto miestach už niet po asfaltke, ba ani štrkovke, ani chýru ani slychu, na vrchol vedie už len lesná cesta. Po určitej „lesnej“ epizódke prechádzam do exponovaného terénu, čo indikuje blížiaci sa cieľ. Inovecké sedlo (830 m.n.m.) je prevažne lúčnaté, tunajší turistický hríbik je podľa mňa najvyšší na Slovensku. Tu už stačí prejsť úzkym pásom lesa na susednú poľanu, poniže ktorej leží turistická chata. Skladám sa k pauze, je čas na desiatu.

Úsek 4, Veľký Inovec - Žarnovica (centr.)
čas v cieli úseku - 12:17 hod.; dĺžka úseku - 30,93 km; čistý čas jazdy - 1:30:55 hod.
Vyberám občerstvenie a nadchýnajúc sa výhľadom na podhorie dopĺňam energiu. Okrem vlastného proviantu som si zajedol aj ríbezľovej bublaniny, ktorou ma tu nezištne ponúkli. Spoločnosť mi nakrátko robí rodinka chatára. Turistická chata na Inovci, čo je badateľné aj z letopočtov na priečelí, oslávila vlani 60 rokov. Osobne som tu naposledy zavítal jeden nevľúdny jesenný deň v roku 2006. Dnes je počasie excelentné – jasné nebo bez mráčika, super výhľad, akurát otrasne teplo. Počas stúpania som zažil hotové vodopády potu.
Od chaty sa vraciam na lúku a po červenej trase absolvujem záverečný výšľap na vrchol. Hoci nie úplne na samý vrchol, ten je skalnatý a s bikom sa tam v žiadnom prípade nedá dostať. Bicykel teda nechávam pod skalou a na Veľký Inovec (900,6 m.n.m.) vystupujem peši. Výhľad z najvyššieho vrchu pohoria Pohronský Inovec je obmedzený na južný smer, vidno Štiavnické vrchy a čiastočne Slovenskú bránu. Nezdržiavam sa dlho, pauzu som už mal, pokračujem v jazde.
Tesne pod vrcholom bicykel kúsok ručne znášam, keďže sklon chodníka a jeho charakter (trčiace kamene, korene stromov) je pre zjazd nevyhovujúci. Ďalej klesám najskôr úzkym chodníkom pomedzi lúky, vnáram sa do lesa a prašná cesta ma privádza na rázcestie Loksova lúka (770 m.n.m.), kde sa mi naskytá výhľad na severovýchodnú časť pohoria. Otvoreným lúčnatým terénom, porasteným vysokou trávou a fialovými bylinami, schádzam opäť do lesa, kde ma nepríjemne hrboľatá a miestami riadne strmá lesná cesta privádza do obce Bukovina. Za dva roky, čo som tu bol naposledy, sa v mestskej časti Novej Bane, a údajne najchudobnejšej obci na Slovensku, dosť zmenilo. Pribudla nová krčma a čerstvý asfalt na ceste od Novej Bane.
Zjazdom, už po normálnej asfaltke, prichádzam ku križovatke s miestnou komunikáciou Veľká Lehota – Nová Baňa, míňam rekreačné zariadenie OZ Kovo a dostávam sa do Starej Huty. Obec je známa niekdajšou výrobou skla a tiež prírodnou atrakciou – asi 5-metrovým Starohutským vodopádom. Následný zjazd cez roztratené osídlenie, v tomto kraji nazývané Štále, ma vedie do Novej Bane. Centrum bývalého významného banského mesta leží na vŕšku, oddeľujúcom údolia Starohutského a Novobanského potoka. Okrem miestnych pracujúcich i nezamestnaných sa tu motajú skupinky českých a holandských turistov, takže je rušno.
Síl mám dostatok, namiesto návratu volím preto postup na vzdialenejšiu Žarnovicu. Kým som však z námestia v Novej Bani našiel správny smer, trocha som po centre poblúdil. Postupujem na severovýchod, opúšťam užšie jadro Novej Bane a pozvoľna stúpajúc prechádzam rozľahlou mestskou časťou Štále, pozostávajúcou z množstva drobných roztrúsených osád. Neďaleko cesty leží jazero Tajch, v minulosti slúžiace na odvodňovanie banských štôlní, v súčasnosti využívané na rekreačné účely. Nezachádzam k nemu, pred sebou mám ešte hodný kus cesty. Iba spomeniem, že tam je kemping ATC Losos, pri plánovaní budúcich Tatier na bicykli ho môžeme brať do úvahy...
Cesta sa ťahá prevažne otvoreným terénom, premávka je iba riedka, slnko pečie. Stúpanie sa z mierneho pomaly priostruje. V domnení, že som dosiahol vrchol, míňam akýsi opatrovateľský ústav, pričom výšľap pokračuje. Najprudší úsek zdolávam tesne pred najvyšším bodom stúpania z Novej Bane, nachádzajúcom sa pri horárni Kajlovka (477 m.n.m.). Niekoľkominútový odpočinok je potrebný, vydychujem, „sťahujem“ isotonic a posedávam pod vrcholovým krížom. Rýchlym zjazdom lesom sa následne dostávam do údolia Pílanského potoka, nadväzujúceho na Kľakovskú dolinu. V osade Brod povyše Horných Hámrov sa zastavujem pri pamätníku SNP, nato prechádzam Hámrami, priemyselnou zónou a ústim do okresného mesta Žarnovica. Mostíkom pre peších križujem riečku Kľak, tečúcu z útrob pohoria Vtáčnik do neďalekého Hrona. Spod chátrajúceho mestského kaštieľa sa kvázi hlavnou ulicou presúvam na námestie s parkom, kde sa skladám k obedňajšej pauze.

Úsek 5, Žarnovica - Hronský Beňadik
čas v cieli úseku - 14:10 hod.; dĺžka úseku - 25,48 km; čistý čas jazdy - 1:03:50 hod.
Intenzita slnečného žiarenia dosahuje o tomto čase maximum, vzduch je horúci ako niekde na Sahare, vonku je to na nevydržanie. Žarnovicu opúšťam s postupom nazad na Novú Baňu, tentoraz však podstatne jednoduchšou pohronskou trasou. Na okraji mesta prechádzam ponad rýchlostnú komunikáciu R1 a rieku Hron, pričom postupujem po jej ľavom brehu. Od Voznice sa „pretekám“ s jedným miestnym borcom na terénnejšie ladenom biku, chvíľu vedie on, chvíľu ja, nakoniec víťazí moja maličkosť :)
Cesta sa ťahá nivou Hrona, miestami je dosť kľukatá a nechýba i zopár miernych stúpaní. Za Rudnom nad Hronom je to už po rovinke. Z Brehov, ktoré kedysi bývali súčasťou Novej Bane, už nepostupujem po ľavom brehu, nakoľko smerom na Tekovskú Breznicu cesta stráca na kvalite. Ten úsek už mám beztak prejdený (viď TnB 2006). Namiesto toho opäť prechádzam ponad rieku a tiež R1-ku, opäť sa dostávam do Novej Bane, hoci iba okrajovo. Začal som pociťovať potrebu sadnúť si na pár minút v nejakom podniku (najlepšie s letnou terasou) a vypiť pollitrík vychladenej kofoly. „Dreveňák“ pri železničnej stanici moje požiadavky nespĺňa, zakotvil som teda v inom pohostinstve, na križovatke Cintorínskej a Železničného radu, oproti riaditeľstvu závodu Izomat. Predtým som však nakúpil proviant na pumpe Slovnaft a vybavil telefonát s otcom.
Mierny protivietor mi postup znepríjemňuje už od Žarnovice. Z Novej Bane smerujem na juhozápad starou cestou, používanou pred vystavaním rýchlostnej komunikácie. Po Orovnicu to nie je nič moc, postupujem pomalšie ako som zvyknutý, začína ma tlačiť zadok, sily ubúdajú. Kúsok za Orovnicou prechádzam popod exit R1-ky, za ktorým nasleduje posledná obec okresu Žarnovica a stredného Slovenska, Hronský Beňadik. Okraj Štiavnických vrchov na ľavom brehu Hrona lemuje skalnatý masív zvaný Slovenská brána – príznačné pomenovanie, dá sa povedať, že tu sa končí rovinatý juh a začínajú kopcovité „horniaky“. V Hronskom Beňadiku nasleduje pauza v parku pod benediktínskym kláštorom z 11.storočia. Na sedlo si naťahujem gélový poťah, hrozia vážne otlaky zadných partii :)

Úsek 6, Hronský Beňadik - Vieska nad Žitavou
čas v cieli úseku - 15:40 hod.; dĺžka úseku - 21,29 km; čistý čas jazdy - 1:00:51 hod.
V okolí Hronského Beňadika, respektíve miestnej časti Psiare, sa údolie Hrona mierne zužuje, nakoľko sa tu z predĺženého cípu Žiarskej kotliny preklenuje do Podunajskej nížiny. V Psiaroch schádzam z hlavnej cesty I.triedy č.76 (smer Štúrovo) na štrkovku, skratku do Kozároviec, označenú piktogramom cyklotrasy. Križujem železničnú trať č.141 a tiahlym stúpaním pokračujem k poľnohospodárskemu družstvu, kde lokálka prudko mení smer na západ. Na oblohe sa znova objavuje roztrúsená oblačnosť, napriek tomu letné slnko dosť cítiť.
Vo vlnitom teréne Hronskej a krátko nato i Žitavskej pahorkatiny zdolávam niekoľko stúpaní, prechádzam obcami Nemčiňany a Malé Vozokany, pričom v druhej menovanej si dávam krátku pauzu. Trochou vody si ovlažujem dlane červené ako paprika a nakrátko povoľujem šnúrky na tretroch. Spoza Malých Vozokán, kde prechádzam otvorenou, poľnohospodársky intenzívne využívanou krajinou Požitavia, vrhám posledný pohľad na neprehliadnuteľné chladiace veže atómovej elektrárne, týčiace sa spoza Kozmálovských vŕškov ako monument technického pokroku ľudskej civilizácie.
Na rázcestí Sekaniny sa mi už otvára iný pohľad – kopce Tríbeča, Zobor a Žibricu, Ponitrie. Zjazd ma privádza na križovatku, z ktorej sa stáčam okolo arboréta vždyzelených rastlín SAV do obce Vieska nad Žitavou. Údaje zapisujem pri miestnom obecnom úrade, pauzu som si odpustil.

Úsek 7, Vieska nad Žitavou - Nitra (Chrenová)
čas v cieli úseku - 17:44 hod.; dĺžka úseku - 30,57 km; čistý čas jazdy - 1:29:22 hod.
Pri Slepčanoch sa napájam na cestu II.triedy č.511 (Bajč – V.Uherce). Smerom na Nitru, momentálne najbližší oporný bod, mám na výber viacero trás, ani jedna z nich však nebude prechádzkou. Hlavnou cestou postupujem na juh, v Novej Vsi nad Žitavou obdivujem neoklasicistický Klobušického kaštieľ z druhej polovice 19.storočia a chvíľu odpočinku trávim pri pollitri kofoly v blízkej krčme. S miestnym štamgastom som pokecal o tunajších problémoch. Trocha ma zaujímalo, ako to tu vyzeralo, keď tu v rokoch 1939-45 prebiehala hranica Slovenského štátu a horthyovského Maďarska.
Únavu som teda načas zahnal, myšlienky postupovať ľahšou trasou cez Vráble sa vzdávam, z Novej Vsi nad Žitavou smerujem rovno na východ, skratkou cez Veľké Chyndice. Za dedinou križujem železničnú trať č.151 (Úľany n.Žitavou – Zl.Moravce), na moment zastavujem v pútnickom areáli Panny Márie na Studničke (myslel som, že je to nejaká „kalvária“), pri ktorom sa tiež nachádza starý turecký kamenný most z 15.storočia, premosťujúci potok Drevenica. Krajina na pomedzí Ponitria a Tekova, oblasť medzi Nitrou a Vrábľami, je charakteristická kopcovitým terénom, cesty sú miestami enormne strmé. Tie stupáky síce sú náročné, no majú čosi do seba. Otvorená kopcovitá krajina poskytuje tu a tam pekné výhľady, okoliu už dominuje vcelku neďaleký Zobor. Premávka je riedka, cesty má cyklista iba pre seba.
Veľké Chyndice sú typickým miestom, kde „chcíp pes“, susedný Klasov a Babindol sú na tom o čosi lepšie, keďže ležia aspoň pri hlavnej ceste č.51 (Nitra – Levice). Z križovatky za Babindolom sa kúsok vraciam po hlavnej a lokálkou schádzam do Golianova. Musím priznať, že pri všetkých tých cyklistikách som v tejto obci prvý raz. Na druhej strane – o nič som neprišiel. Cesta stúpajúca z Golianova, i zjazd do Čechyniec, ležiacich na nive Nitry, vedie cez súkromné vinice. Do Nitry to mám už iba na skok, kvôli ubúdajúcim silám a miernemu protivetru napredujem pomaly. Kúsok za Janíkovcami vstupujem na panelové sídlisko Chrenová, nedalo mi na moment sa nezložiť – kofolu popíjam v pohostinstve v obchodnom dome Lipa.

Úsek 8, Nitra - Alekšince
čas v cieli úseku - 19:21 hod.; dĺžka úseku - 22,5 km; čistý čas jazdy - 1:03:45 hod.
Ostáva záverečná etapa. V rámci Chrenovej sa presúvam od Lipy po Výstavnej ulici k Centru Nitra, respektíve Progresu, na nábreží sa napájam na cyklochodník a tým postupujem až k futbalovému štadiónu. Tu zisťujem, že asfaltka vedie po ľavom brehu Nitry len po hydrocentrálu, kde je prehradená plotom. Vraciam sa teda k lávke, križujem rieku, prechádzam poza štadión, popod hrad k Tescu a výpadovkou von z mesta. Pri Metre, vedľa exitu rýchlostnej komunikácie R1, schádzam k ferrenitke, prekračujem trať č.140 (N.Zámky – Prievidza) a vchádzam do Lužianok. Poslednú pauzu si dávam v Zbehoch na autobusovej zastávke pri škole. Trocha som sa vydýchal, ale inak táto pauza bola už skôr zbytočná. Od Nitry akurát prichádza motorák.
Pred cieľom cyklotúry ostáva ešte prekážka v podobe andačských kopcov, domov prichádzam pred pol ôsmou. Dnes som toho najazdil skutočne požehnane, tých 197 kilometrov môže znamenať najväčšiu cyklistiku roka 2008. Do prekonania absolútneho rekordu z júla minulého roka (Cyklo Rožňava) mi ostávalo osem kilákov. Obe majú mnoho spoločného – koniec júla, predchádzajúci cyklistický pôst a náročný horský terén. Rekord prekonám až nabudúce. Zajtra vybehnem do Nitry, treba mi vybaviť nejaké záležitosti...

Počasie - ráno polooblačno, neskôr jasno až polojasno, slnečno, miestami veterno, tep.asi 30-32°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
197,26 km	13:31 hod.	9:35:41 hod.	20,95 km/h	63 km/h	Sľažany

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008