Cyklo Turčianske Teplice - 17.august 2006, št.



Úsek 1, Alekšince - Koniarovce
čas v cieli úseku - 6:50 hod.; dĺžka úseku - 16,48 km; čistý čas jazdy - 0:42:13 hod.
Tak, aby som túto cyklotúru zasadil do istého kontextu – po návrate z Košíc sa začali prípravy na dvojtýždňovú dovolenku v Chorvátsku, ktorej sa však ja na vlastnú žiadosť nezúčastním. 15.augusta všetci odchádzajú nadránom na juh a mne ostáva povinnosť strážiť dom. Na Slovensku som zostal hlavne preto, že čo do cyklotúr mám na „západe“ ešte isté resty.
Prvú cyklotúru začínam o 6:04 hodín v Alekšinciach, pričom cieľom je Nitrianske Pravno a späť vlakom. Cesta ako vždy – Andač, Zbehy, Čakajovce a ďalej po hlavnej ceste č.64 (Komárno – Žilina) až po Koniarovce. Za riekou Nitrou si dávam prvú pauzu.

Úsek 2, Koniarovce - Solčany
čas v cieli úseku - 7:47 hod.; dĺžka úseku - 17,62 km; čistý čas jazdy - 0:41:45 hod.
Prechádzam spojkou do Dolných Lefantoviec a stáčam sa na sever, na podhorskú cestu popod pohorie Tríbeč. Nasledujú obce Oponice, Kovarce, Čeľadince a Nitrianska Streda, pričom sa pozvoľna vzďaľujem od domova. Za poslednou zmienenou dedinou si dávam pauzu a chvíľu sa páram s automatikou foťáku.
Počasie je perfektné, už z diaľky vidno mesto Topoľčany (prezrádzajú ho najmä biele panelové baráky) a Považský Inovec, ktorý Ponitrie oddeľuje od Považia.

Úsek 3, Solčany - Partizánske (žst.)
čas v cieli úseku - 8:33 hod.; dĺžka úseku - 17,61 km; čistý čas jazdy - 0:41:52 hod.
Postup je pomerne rýchly; za Solčanmi míňam Baštín a následne aj Bošany. Cesta je vcelku frekventovaná, ťahá sa po južnom okraji Nitrianskej nivy. Rieku Nitru pretínam brodzianskym mostom, ale až po tom, čo prechádzam cez Nedanovce, Krásno a obec Brodzany, domov múzea A.S.Puškina.
Do Partizánskeho vchádzam cez mestskú časť Malé Bielice a popri trati č.140 sa naprieč touto perifériou dostávam do relatívneho centra pri hlavnej železničnej zastávke. V jej okolí je rušno, pretože cez cestu sú dve veľké fabriky – Bacou-Dalloz a bývalá Baťovka.

Úsek 4, Partizánske - Nováky
čas v cieli úseku - 9:43 hod.; dĺžka úseku - 20,29 km; čistý čas jazdy - 0:50:10 hod.
Na konci mesta prechádzam pod oceľový most železnice do Malých Uheriec. Tie síce majú svoju tabuľu, ale údajne patria k Partizánskemu. Predtým som sa ešte zastavil pri objekte zastávky Partizánske, ktorej stará „uhorská“ budova predstavuje pôvodnú zastávku Šimonovany.
Od križovatky pri Veľkých Uherciach (smer Zlaté Moravce) začína „terra incognita“. Pred Oslanmi sa nachádza veľká cyklopredajňa Paul Lange, kde sa na chvíľu pozastavujem a dávam si tyčinku na energiu. V dedine kupujem pohľadnice a ďalej idem na Čereňany a Bystričany (blízko odtiaľ je známe kúpalisko Chalmová). Zemianske Kostoľany a Nováky tvoria vedno jednu aglomeráciu, pričom jej strede je tepelná elektráreň (je ťažké prehliadnuť jej monumentálne chladiace veže) a NCHZ. Údaje zapisujem na hlavnom námestí, oproti čomusi ako kaštieľu.

Úsek 5, Nováky - Nitrianske Pravno (žst.)
čas v cieli úseku - 11:23 hod.; dĺžka úseku - 27,22 km; čistý čas jazdy - 1:11:48 hod.
Za mestom sa exitom začína krátky úsek cesty pre motorové vozidlá do Prievidze, no ja pokračujem po starej ceste na Koš. Oblasť je známa ťažbou hnedého uhlia a v okolí je množstvo šácht bane Nováky. Celé územie je poddolované, nie však hlbinne, ako je to pri železorudných baniach, čo si vyžiadalo vysťahovanie častí obcí Laskár a Koš. Ostávajú len opustené pozemky a záhrady, spustnuté asfaltky a množstvo zákazov vjazdu. Most, ktorým križujem Handlovku, je úzky oceľový, Avia predo mnou začína vytvárať kolónu. V Opatovciach nad Nitrou mi zvoní mobil – už ma zháňajú z Chorvátska, že čo a ako…
Spoliehal som sa na to, že v Bojniciach bude pumpa, no tá bola už zrušená. Vystúpal som teda hore, do centra diania – k Bojnickému zámku, kde sa zároveň nachádza aj vchod do ZOO. Turistický ruch je tu čulý, všade kopa ľudí. Bicykel odstavujem pri 600-ročnej lipe kráľa Mateja Korvína a dávam si marsku. Ako som však zistil, Bojnice nie sú len ten zámok, je tam aj celkom pekné centrum poniže neho, cez ktoré som len prefrčal a spleťou uličiek sa vymotal z mesta.
Za kopcom som prešiel do dediny Kanianka, zjazdom pokračujem na Lazany (tu stanovali kolegovia z Lychapy počas prvého ročníka „Tatier na bicykli“ roku 2004, vtedy som o nich ale ešte nevedel) a v Nedožeroch-Brezanoch sa opäť napájam na hlavnú cestu. Týmto som obišiel nanajvýš chaotické mesto Prievidza.
V Nedožeroch ma zaujímala železničná zastávka na trati č.144 – udržiavaný, obývaný biely domček. Táto obec je známa hlavne ako rodisko Vavrinca Benedikta z Nedožier, kodifikátora spisovnej češtiny. Nasleduje Poluvsie, ktorého okraj tvorí čosi ako priemyselná zóna (vrátane nábytkárne a žel.zastávky – plechovej búdy). Na začiatku Nitrianskeho Pravna, čo je najväčšia obec v závere údolia Nitry, ma privítala ďalšia zatvorená čerpacia stanica Slovnaft. Opäť som zbehol k trati a sfotoval koncovú stanicu tejto železnice. Tam som chcel pôvodne skončiť, no najbližší vlakový spoj ide až niekedy o tretej, teda mierne mením plány – smer Vyšehradné.

Úsek 6, Nitrianske Pravno - Turčianske Teplice (žst.)
čas v cieli úseku - 13:50 hod.; dĺžka úseku - 28,24 km; čistý čas jazdy - 1:22:09 hod.
Centrom Nitrianskeho Pravna, tohto niekdajšieho mesta, je štvorcové renesančné námestie s mnohými vzácnymi budovami (vrátane obecného úradu), ktoré pripomínajú zašlú slávu jeho nemeckých staviteľov. Dosť mi tam nesedí nákupné stredisko postavené v socialistickom štýle. Chvíľu som sa tam motal, kým som nenašiel potraviny na stojáka a nedokúpil zásoby.
Vetvia sa tu dve hlavné cesty – jedna vedie na sedlo Fačkov a Žilinu, druhá (práve tá moja) na Vyšehradné a Martin. Cesta sa ťahá dlhou dolinou Vyšehradného potoka vcelku po rovinke, potom začína stúpať. Zákruta strieda zákrutu a ja sa s každým zatiahnutím pedálov dostávam bližšie k vrcholu, ktorým je Vyšehradské sedlo (579 m.n.m.).
Je poludnie. Nedalo mi to, na chvíľu sa tu nezastaviť a neodpočinúť si. Ide o ďalšie z tých miest, ktoré spája „červená“ trasa Cesty hrdinov SNP. Povyše cesty sa nachádza vysielač a za ním asi po polhodinke cesty peši dorazí človek k vrchu Vyšehradné (829 m.n.m.) na hlavnom hrebeni pohoria Žiar, deliacom regióny hornej Nitry a Turca a povodia dvoch rovnomenných veľkých slovenských riek.
Zjazd vedie lúčnou krajinou do Jasenova, za ktorým sa hlavná cesta na Martin stáča severným smerom. V Budiši som sa zastavil pri minerálnom prameni, hneď na začiatku dediny. Bola tam kopa ľudí, ale videli, že som cyklista a tak som sa mohol predbehnúť v rade na vodu. Na opačnej strane Budiša je druhý prameň, avšak v areáli firmy, ktorá sa zaoberá jeho stáčaním.
Takmer celá Turčianska kotlina je odlesnená, len sem a tam vidno ostrovčeky ihličnatého lesa, všade sú len lúky a hnedé polia. V diaľke sa týčia zelenkavé vrcholy Veľkej Fatry – toho pohľadu sa moje oči nemôžu nabažiť. Napokon vchádzam do Diviakov (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), práve cez martinské zhlavie tunajšej stanice. Kúsok od nej je kaštieľ Slovenského národného múzea, kam som zamieril. Len som to obehol a stočil sa do najbližšej krčmy na kofolu.
Bolo presne 13:15 hodín; nejaký čas som tu zabil obedíkom – bravčovým na paprike s rohlíkom. Vlakom som mohol ísť aj odtiaľ (veď je to prestupná stanica), ale chcem si ešte pozrieť samotné mesto, nuž sa teda dávam na cestu. Napojil som sa na hlavnú cestu od Martina, keď sa mi strašne rozfúkal vietor.
Stred tohto známeho kúpeľného mesta, kedysi nazývaného Štubnianske Teplice, je skôr umelý, nie historický. Tvorí ho promenáda, parčík a niekoľko kúpeľných domov. V okolí sú obytné štvrte. Železnica, trať č.170/171 prechádza západným okrajom mesta. Na dvojkoľajnej zastávke, kde som tento výlet zavŕšil o 13:50 hodín, bolo živo – masa cestujúcich čakala na osobák od Bystrice do Vrútok, zrýchlený do Zvolena, ktorý meškal a spôsobil aj meškanie môjho vlaku, priameho do Prievidze (teda bez prestupu v Hornej Štubni).
Ľudia už začali byť nervózni, vrátane chlapíka, ktorého som sa pýtal, či stojím na dobrom peróne. Ten istý mi potom pomohol naložiť bike do 812-kového premaľovaného motoráku, s pravidelným odchodom o 14:11 hodín. Vysvitlo, že tento chalan, Ondro Farbiar, je tiež veľký nadšenec cyklistiky, nuž sme si podiskutovali až po Prievidzu, kde o 15:43 hodín vyrážame s ďalším vlakom (Os 5008) na Nové Zámky. Jedinou nepríjemnosťou na trati č.143 bola výluka na úseku Handlová – Chrenovec. Jeden z autobusov náhradnej dopravy bol typu MHD a tam sa dajú bicykle v pohode naložiť – nakoniec mám z toho teda zaujímavú skúsenosť.
V Partizánskom kolega vystupuje, no pozval ma na návštevu jeho domovského mesta ešte v ten týždeň. Ja sa veziem cez Topoľčany až po Čakajovce, ktoré sú od domu fakticky najbližšou zastávkou. Tu končím o 17:34 hodín a znova si sadám na bicykel, aby som cez Zbehy a Andač o 17:58 hodín konečne došiel domov.
Konštatujem, že prejdená vzdialenosť mohla byť väčšia, ale vzhľadom na závislosť od daného vlakového spojenia mi stačí. Však ja si to niekedy vynahradím. Po stránke počasia sa ale deň znamenite vydaril.

Počasie - slnečno, mierne veterno, polojasno, tep.asi 28°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
127,46 km 7:46 hod. 5:30:57 hod. 23,46 km/h 54,5 km/h Andač





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006