Cyklo Rožňava - 26.júl 2007, št.



Úsek 1, Košice - Rudník
čas v cieli úseku - 6:15 hod.; dĺžka úseku - 23,14 km; čistý čas jazdy - 0:58:18 hod.
Keďže zo Slovenského raja som sa včera vrátil skôr oproti predpokladu, mám čas sa podvečer pustiť do plánovania nejakej väčšej cyklistiky – rád by som pokoril naraz Štóske i Úhornianske sedlo a došiel prinajmenšom po Krásnohorské Podhradie. Naspäť by som potom mohol prebehnúť cez Zádiel, aj keď cyklisti tam majú vjazd zakázaný.
Aby žiaden čas nevyšiel nazmar, ráno vstávam už o štvrtej a po posledných prípravách a raňajkách sa z domu na Bernolákovej púšťam o 5:08 hodín. Z Terasy postupujem od kruhového objazdu pri Všešportovom areáli okolo OC Optima na Pereš a za ním mesto opúšťam. Obloha je jasná, už zrána mám dosť teplo, pred prvým stúpaním na Lorinčík teda zastavujem a dávam dole bundu. Smerujem po ceste II.triedy č.548 (Košice – Smolník), ktorú poznám už z minulého roka (Cyklo Margecany) – nie je to príjemný postup, treba zdolať vlnitý terén Medzevskej pahorkatiny, no aspoň sa tu poriadne rozbehám a rozohrejem.
Cesta sa kľukatí prevažne cez polia, len tu a tam pretína výbežky Nováčanského lesa. Za Malou Idou stúpam z údolia riečky Ida, po dvoch stupákoch prichádzam do Šemše – na rozdiel od minulého roka však zachádzam do dediny. Rovnako je tomu aj v Nováčanoch. Premávka je pomerne riedka, avšak obieha ma niekoľko autobusových spojov. Nad Rudníkom sa mi už otvára výhľad na západ – okraj Jasovskej planiny a najmä mohutné kopce Volovských vrchov. Zbieham do dediny, kde zapisujem údaje.

Úsek 2, Rudník - Štos
čas v cieli úseku - 7:21 hod.; dĺžka úseku - 20,6 km; čistý čas jazdy - 0:54:14 hod.
Za Rudníkom absolvujem ešte jeden stupáčik a nato serpentínovito zbieham do Jasova. Počas zjazdu mám výhľad na skalné bralo nad obcou (nachádzajú sa tam ruiny hradu), ja si však stíham pozrieť iba budovu stanice na trati č.168 a benediktínsky kláštor z 18.storočia. Po návrate na hlavnú postupujem úzkym údolím Bodvy, na konci Jasova míňam cigánsky tábor a krátko nato vyľudnenú osadu Počkaj. Ruch civilizácie tu zabezpečuje už len píla.
Na ceste je takmer úplný kľud, na občas miniem nejaké to motorové vozidlo. Do Medzeva vchádzam cez továrenské predmestie, nezabúdam sa zastaviť pri tamojšej koncovej lokálkovej stanici a tiež v centre toho bývalého banského mesta, niekdajšieho centra osídlenia „Mantákov“ – špecifickej odnože spišských Nemcov. Na konci Medzeva ešte míňam jeden z dvoch objektov Múzea vodného hámra (druhý sa nachádza v doline Šugov) a nato sa opäť strácam v lesmi obklopenej a tichom zaliatej bodvianskej doline. Stúpanie je nepatrné, človek ho takmer neregistruje, skôr sa zdá, že ťahám po rovinke.
Ďalším sídlom na trase je Štós – dnes len malá dedinka zasadená na úpätie masívu Pipitky, v minulosti banské kráľovské mesto a známe stredisko nožiarskej výroby (v súčasnosti je v prevádzke už iba fabrika Sandrik). Do stredu obce vedie jedna ulica v strede predelená potokom, kúsok som tam zašiel a dal si pauzu na tyčinku. Čas mierne pokročil, ľudia sa zbiehajú pred obchodom a ja pokračujem v ceste.

Úsek 3, Štos - Úhorná (stred obce)
čas v cieli úseku - 8:54 hod.; dĺžka úseku - 18,64 km; čistý čas jazdy - 1:01:53 hod.
Nasleduje úsek pre dnešok najdôležitejší, teraz sa bude preverovať moja výkonnosť. Za Štósom (443 m.n.m.) sa takmer okamžite začína stúpanie – toto som už absolvoval rok dozadu, no dnes si ho rovnako tak vychutnávam. Cesta je dômyselne vedená cez serpentíny, nemusím teda zaberať jak kôň, no celý výšľap sa tým predlžuje. V nižších polohách mám aj pomerne dobrý výhľad – predovšetkým na výrazný Jelení vrch (947 m.n.m.) ležiaci na severnom okraji Zádielskej planiny, no čiastočne vidieť aj do dediny. Údolie sa mi však s vjazdom do lesa, ktorý mimochodom poskytuje celkom príjemný tieň a chlad, stráca a serpentíny pokračujú. Zakrátko prichádzam k odbočke ku klimatickým kúpeľom Štós, nachádzajúcej sa približne v polovici výstupu. Tu len krátka pauza na vydýchanie a pokračujem.
Čaká ma ešte jedna šikana a nato sa už cesta ťahá zväčša rovno hore, traverzom popod hlavný hrebeň pohoria. Povrch je miestami renovovaný, avšak prevažne nižšej kvality, rokmi „opracovaný“ do mnohých nerovností, záplat a dier. Keď sa mi už stúpanie začína zdať nekonečné, vynáram sa napokon o 8:10 hodín na Štóskom sedle (781 m.n.m.). Dlho sa tu však nemotám, len som zjedol tyčinku, urobil zopár záberov sedla s kostolíkom sv.Márie a dal sa na zjazd. Pre (ne)kvalitu povrchu vozovky sa však veľmi rozbiehať nemôžem, navyše párkrát aj zastavujem – kvôli nádherným pohľadom do Smolníckej doliny a aj pri prícestnej Holmikovej kaplnke.
Na okraji obce Smolník (taktiež sídlo s bohatou baníckou tradíciou) sa dostávam na križovatku, pričom pokračujem na západ hore dolinou. Najskôr naberám výškové metre len pozvoľna, prechádzam cez drobné smolníckej osady, míňam pílu a prvý prudký stupák zdolávam pred vodnou nádržou Úhorná. Bože môj, koľko je to už rokov, čo som tu stál naposledy. Azda trinásť, kedy nás otec zobral na výlet autom po východnom Slovensku. Hladinu vody čerí len jemný vánok, po brehoch niet nikoho. Kúsok ďalej už vbieham do samotnej obce Úhorná, ktorú by väčšina nezasvätených nazvala koncom sveta. Tu však ten ozajstný ešte len začína – svet majestátnych vrchov a nepreniknuteľných lesov, neskazenej prírody, ba aj do zabudnutia upadajúcich baní a štôlní, ktoré tu budovali celé generácie haviarov.

Úsek 4, Úhorná - Rožňava (centr.)
čas v cieli úseku - 10:33 hod.; dĺžka úseku - 22,2 km; čistý čas jazdy - 1:05:16 hod.
V strede dediny sa nachádza konečná zastávka autobusov, ďalej je cesta v zime neudržiavaná a neprejazdná. Počas odpočinku a zbierania síl na dnešný najväčší výkon som si ešte zajedol z tej vysokoenergetickej proteínovej tyčinky pre kulturistov a nazrel som mapy, že čo ma vlastne čaká. Celý výstup by mal pozostávať zo šiestich zákrut, celkovo by ale mal byť kratší než Štós. Prvá zákruta leží hneď za dedinou, odtiaľ dobre vidno celý svah aj s tými kľukatinami. Spolu s druhou vytvára ostré a prudké esíčko, v roku 2003 sa tu stala ťažká dopravná nehoda s niekoľkými usmrtenými – autobus s pútnikmi sa vtedy dal samovoľne do pohybu a zvalil dolu svahom. Autá tu však bez ostychu jazdia, dokonca viac, než by som čakal, iba vozidlá nad 6 metrov dĺžky môžu na tento stupáčik zabudnúť. Istý čas sa uvažovalo o vyradení úseku z cestnej siete SR, no kvôli vysokej dôležitosti pre miestnych túto „strategickú“ skratku zachovali – inak by trebalo podstúpiť mnohokilometrové obchádzky cez Moldavu n.Bodvou alebo Súľovú.
Úseky medzi zákrutami nie sú až také prudké, ťahá sa mi celkom obstojne, i keď zdola to vyzeralo priam hrozivo. Väčšiu časť stúpania vedie cesta exponovaným terénom, vystavený na slnku sa teda aj dosť potím. Dostatočnou odmenou za tú námahu mi však je výhľad – údolie Smolníka odtiaľ z výšky pôsobí až neodolateľne krásne, kopce nad dedinou sú prevažne odlesnené, na náprotivnej paši sa akurát strmým svahom presúva stádo kráv, na juhu tróni masív Pipitky (1224,8 m.n.m.) a význačným bodom je aj vysielač na Starom vrchu. Kto to nevidí na vlastné oči, nevie aké to tu je nádherné...
Po chvíli však s výhľadmi končím, v šiestej zákrute vbieham do lesa, míňam lesníkov s robotou v plnom tempe a po tomto poslednom výšľape som konečne tam – Úhornianske sedlo vo výške 999 m.n.m., deliaci bod masívov Zlatý stôl a Pipitka vo Volovských vrchoch, dávny prechod na Gotickej ceste medzi Spišom a Gemerom. Hoci pre lesný porast si odtiaľ nemôžem vychutnať panorámu okolia, nič to nemení na mojom pocite víťazstva, určite to za tú drinu stálo.
Zastavujem sa len na chvíľku, jedna tyčinka, zopár fotiek, ešte raz nasávam atmosféru tohto miesta (ktovie kedy sa sem zasa vrátim) a púšťam sa do zjazdu. Druhou stranou by som teda hore ťahať nechcel, hodnota stúpania dosahuje maximálne 10% na temer celom 11-kilometrovom úseku. Povrch je tu o dosť nekvalitnejší ako na tej úhornianskej strane, nejako to hnať teda nemôžem. Výhľad sa mi čiastočne otvára v nižších polohách, no iba na údolie s obcou Pača a až ďalej na „zadnú“ stranu hradu Krásna Hôrka. Hovorím si, že by bola škoda nevybehnúť naň, keď už idem okolo – vyštveral som sa tam teda, ale so značnými obtiažami, tesne pred hradným portálom je to riadny strmák.
Po chvíli zbieham do Krásnohorského Podhradia, no keďže mám ešte dosť síl a čas ma netlačí, pokračujem cestou I.triedy č.50 (Košice – Zvolen) smerom na Rožňavu. Od družstva sa z hlavnej stáčam a cez okraj mesta prechádzam do centra, na Námestie báníkov. Ako prvé som pofotil miestne pamätihodnosti – hlavnú dominantu, neskororenesančnú strážnu vežu, radnicu, biskupský palác a tiež pomník Františky Andrássyovej, ktorú si miestni veľmi vážia ako dobrodinku mesta. Ešte je len pol jedenástej preč, mám tým pádom čas dať si kofolu, či skôr Coca-Colu v reštaurácii Tri ruže. Medzitým nazerám do mapy a volím návratovú trasu. V parčíku pod zvonicou si ešte dávam tyčinku a o 10:59 hodín Rožňavu smerujúc na juh opúšťam.

Úsek 5, Rožňava - Silica (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 12:25 hod.; dĺžka úseku - 22,75 km; čistý čas jazdy - 1:08:06 hod.
Cestou von z centra ešte míňam banské múzeum, dostávam sa do priemyselnej periférie a za traťou č.167 už prechádzam cez Bak, miestnu časť Brzotína. Čo mi ale nejde do hlavy, že táto osada je spojená s Rožňavou a od „materského“ sídla leží niekoľko kilometrov. Brzotín na seba toho evidentne stiahol viacej – sídli tu správa NP Slovenský kras, pobočka krajského archívu Košice a aj železničná stanica (tá zatiaľ nesie meno po okresnom meste, ha).
Hlavná cesta už niekoľko rokov vedie obchvatom okolo obce, no ja som sa vydal cez ňu. Napokon sa však na hlavnú predsa vraciam a rovinou pokračujem po nive Slanej do úzkeho údolia tejto rieky, vrazeného medzi Plešiveckú a Silickú planinu. Jedinou väčšou obcou je tu Slavec, ktorý autocesta obchádza po západnom okraji. V osade Gombasek sa nachádza pomerne rozľahlý lom a vápenka Carmeuse, kde z hlavnej schádzam, pretínam rieku Slanú a pri odbočke ku kempingu a vstupnému areálu Gombaseckej jaskyne si dávam pauzu na občerstvenie.
Slnko už pečie naplno, dusno ma počas stúpania serpentínami na strmom úpätí planiny vôbec nešetrí, aj keď riedky les mi poskytuje aspoň nejakú úľavu v podobe tieňa. Hore si krátku pauzu na vydýchanie a isofruit dávam pri horárni Závozná, odtiaľ ešte kúsok stúpam a napokon prechádzam do charakteristického exponovaného terénu Silickej planiny. Človek by si pod pojmom planina predstavil krajinu rovnú ako doska, avšak je to tu celkom vlnité – tu paradoxne absolvujem asi najprudší stupák. Miernym zjazdom potom pokračujem do obce Silica, pričom míňam aj odbočku k pomerne navštevovanej (súdiac podľa odparkovaných áut) jaskyni Silická ľadnica.

Úsek 6, Silica - Jablonov nad Turňou (ČS Agip)
čas v cieli úseku - 13:16 hod.; dĺžka úseku - 17,37 km; čistý čas jazdy - 0:43:42 hod.
V dedine som stál len malú chvíľu – zapisujem údaje a študujem nápisy na turistickom hríbiku, nato pokračujem v jazde na východ. Kúsok sa spúšťam poniže Silice, kde nachádzam prírodné jazero Farárova jama. Odtiaľ postupujem po úzkej asfaltke otvoreným terénom planiny okrajom lesíka, v ktorom doslova len metre odo mňa prebieha maďarská hranica. Zakrátko vchádzam i ja do lesa a začína sa zjazd. Vjazd pre motorové vozidlá je tu zakázaný, hoci spomínam si, že raz v čase uzávery Sorošky (havárie kamiónu s nákladom vaní) bol odklon osobnej dopravy vedený tadeto. Že by tu mala frčať premávka v oboch smeroch si ale neviem predstaviť.
Počas mierne sa kľukatiaceho zjazdu stretávam len jedno vozidlo správy NP, inak mám cestu pre seba. Dole sa ocitám v údolí Turne, teda v podstate už Košickej kotline, po vyústení z lesa nasleduje prvá obec, Silická Jablonica. Okolo Hrušova pokračujem k prečerpávacej stanici zemného plynu a s výhľadom na stúpanie hlavnej cesty na Sorošku prechádzam do Jablonova nad Turňou. Postup mi tu trocha znepríjemňuje protivietor. Najbližšia zastávka ma čaká na čerpacej stanici Agip za dedinou, kde zároveň dosahujem hodnotu celkovej prejdenej vzdialenosti za štyri roky (teda s týmto bicyklom) 10 000 kilometrov. Dosť nie?

Úsek 7, Jablonov nad Turňou - Hosťovce
čas v cieli úseku - 14:26 hod.; dĺžka úseku - 17,51 km; čistý čas jazdy - 0:43:36 hod.
Úbočím planiny Horný vrch, tvoriacej výbežok zo Silickej na severovýchode, už z Jablonova postupujem znova po hlavnej ceste č.50, ibaže tentoraz smerom na Košice. Míňam obec Hrhov aj s tunajšími rozľahlými rybníkmi a onedlho už mám na dohľad monumentálny vstup do Zádielskej doliny. Schádzam do Dvorníkov a po miestnej komunikácii sa presúvam na okraj Turne nad Bodvou. Trasu si ešte viac predlžujem postupom k štátnej hranici – na základe predchádzajúcich skúseností (viď Cyklo Tornanádaska) s tou predelenou hradskou neviem, či môžem pokračovať rovno na Hosťovce, takže som sa akože spýtal na smer maďarského colníka.
Dedina má zvláštnu polohu, jej strategickosť (myslím hlavne pre turistický ruch) ešte nebola docenená. Leží totiž bezprostredne čiary štátnej hranice, na pomedzí horopisných celkov Slovenský kras a Bodvianska pahorkatina (v maďarsku nazývaná Cserehát), chotárom preteká rieka Bodva a kúsok opodiaľ leží železničná trať, o ktorej sprevádzkovaní by už kompetentní mohli konečne začať rozmýšľať.

Úsek 8, Hosťovce - Čečejovce
čas v cieli úseku - 15:30 hod.; dĺžka úseku - 20,05 km; čistý čas jazdy - 0:52:45 hod.
Za Hosťovcami prekračujem spomínanú rieku Bodvu, v týchto miestach opúšťajúcu slovenské územie, a popod neškodné pahorky pokračujem pomerne biednymi obcami Chorváty a Turnianska Nová Ves do Žarnova. Po zdolaní dvoch-troch menších kopcov znova zbieham do roviny južnej časti Košickej kotliny, pričom prechádzam ďalším maďarskými dedinkami Peder a Budulov. Tu som natrafil na výhodnú skratku do Mokraniec, inak by som si cestu predlžil cez priemyselný okraj Moldavy nad Bodvou.
Krátku prestávku na vyprázdnenie mechúra a zároveň i doplnenie tekutín si dávam kúsok za dedinou, nato sa napájam na hlavnú cestu a presúvam do Čečejoviec. Tu už nasleduje dlhší oddych v trvaní približne dvadsať minút – šupol som čosi pod zub, zalial to ionťákom a za pomoci mapy si načrtol ďalšiu trasu.

Úsek 9, Čečejovce - Bočiar (kon.)
čas v cieli úseku - 16:56 hod.; dĺžka úseku - 22,53 km; čistý čas jazdy - 1:00:38 hod.
Od uhorského pamätníka padlým v prvej svetovej vojne sa vraciam na hradskú, ktorou potom už mierne zvlneným terénom za slabého protivetra (síl už mám podstatne menej, takže mi inak hladký postup trocha znepríjemnil) pokračujem okolo motorestu Dubky v Dobogove do Šace, najjužnejšej mestskej časti Košíc. Za ňou je to do mesta po štvorprúdovke, avšak práve tej sa chcem akosi vyhnúť – volím teda zachádzku na juh smerom do Veľkej Idy. Nejako som sa v dedine zamotal a nakoniec pomedzi domy vyústil k železničnej stanici, no na cestu som sa spýtal dvoch tunajších dedkov.
Z lokálky na Perín-Chym treba zísť až za traťou č.160 a ťahať sa zanedbanou asfaltkou plnou výmoľov a záplat popri haldách železiarenskej hlušiny. Napriek faktu, že už je neskoré poobedie, slnko stále dosť páli, nemám už toľko energie, riť si už pomaly necítim a celkovo sa mi ťahá ťažšie. Po chvíli prechádzam okolo odbočky na ešte vedľajšiu cestu, vedúcu pravdepodobne do Sene, s výhľadom na vysoké pece hutného kombinátu U.S.Steel postupujem okrajom kukuričného poľa, križujem dajaké vlečkové koľaje a som v priemyselnom areáli Bočiar. Okrem Východoslovenských Magnezitových závodov (presťahovaná ťahanovská magnezitka) tu sídli niekoľko drobných pridružených podnikov košických železiarní a iných metalurgických firiem. Vyzerá to tam však ako po vymretí – množstvo schátraných továrenských priestorov, výrobných hál, zanesené koľaje, len sem tam nejaký robotník alebo SBS-kár.
Čulý priemyselný ruch súvisiaci s hutníctvom však nie je nijako na osoh malej obci Bočiar, zastrčenej do zabudnutia na južnej strane železiarní. Emisie zo závodov (i keď v o dosť menšom objeme než za socializmu) životnému prostrediu vôbec neprospievajú a hoci stavebná uzávera je už zrušená, býva tu len niekoľko desiatok ľudí. Ako slovenská rarita vyznieva skutočnosť, že v obci nemajú krčmu. Mne je to teraz viac na škodu, keď si predstavím takú vychladenú kofolu... Nič no, len som zastal na konci dediny, šupol si jednu tyčinku a pokračoval v jazde.

Úsek 10, Bočiar - Košice (sídl.Terasa)
čas v cieli úseku - 18:10 hod.; dĺžka úseku - 20,68 km; čistý čas jazdy - 0:52:03 hod.
Ďalšou dedinou na trase sú Sokoľany, tu som sa občerstvenia dočkal. Pauza v miestnom pohostinstve je pre mňa obrovskou úľavou. Čas tu strávený som však obmedzil iba na vypitie kofoly, predsa len domov to už nemám ďaleko. Za Sokoľanmi pokračujem cez Hanisku k frekventovanému hlavnému ťahu č.68 (Poľsko – Košice – Maďarsko), kde musím chvíľu vyčkať na križovatke a nato ním postupujem na sever, pričom so Šebastovcami opäť vbieham do Košíc.
Jeden miestny borec si zrejme chcel čosi dokázať tým, že ma s vetrom v chrbte predbehol, no ja som to vzal ako malé preteky. Zaberám na plné obrátky, na začiatku Barce som už pred ním a rovinkou na Južnej triede naberám odstup. Po svetelnej križovatke pri VSS ho už ani nevidím (uznávam, že chvíľu sa držal). S týmto strojom a jazdcom sa jednoducho nemôže rovnať :)
Sídliskom Juh pokračujem do centra mesta, z Námestia osloboditeľov sa cyklochodníkom presúvam na koniec rušnej Hlavnej ulice, od „malého“ Tesca prechádzam Zbrojničnou a ústim na Moyzesovu. Okolo hlavnej pošty sa dostávam na súbežnú Kuzmányho ulicu a z nej potom schádzam na vedľajšiu Floriánsku, ktorou medzi zbúraným pivovarom a krajským súdom pokračujem na Moldavskú a tou okolo plynární na Terasu.
K „základni“ na Bernolákovej ulici prichádzam o 18:10 hodín, nasleduje chvíľka napätia a odhalenie doposiaľ najväčšej dennej vzdialenosti – 205 kilometrov. Dnes som teda urobil dva významné rekordy, pričom rozhodne nie som tak zničený, ako by som očakával. Po malom prípitku na tento bezpochyby dôležitý míľnik v mojej doterajšej cyklistickej „kariére“ prichádza sprcha, večera a konečne odpočinok.

Počasie - ráno chladno, cez deň 28-30°C, jasno, slnečno, miestami veterno
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
205,84 km 12:52 hod. 9:20:30 hod. 22,46 km/h 54,9 km/h Žarnov





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007