Cyklo Medveďov - 19.august 2009

Cyklo Medveďov - 19.august 2009, st.

Viac-menej jediným dôvodom návratu z Košíc, kde sme za rovný mesiac uskutočnili (aj vďaka ustálenému počasiu na prelome letných mesiacov) niekoľko vydarených akcií, je blížiaci sa termín našej letnej dovolenky, ktorú po ročnej pauze plánujeme stráviť na juhu Talianska, v kraji zvanom Kalábria. Keďže v nedávnej minulosti (2004-07) sme dovolenkovali na chorvátskom Jadrane, považujem to za pozitívnu zmenu, ba dokonca sa po štyroch rokoch, čo som naposledy stál na brehu mora a hľadel na nekonečný obzor, nasával do pľúc svieži vzduch vanúci od hladiny či ovlažoval sa slanou morskou vodou, na oživenie týchto starých zážitkov teším. Na cestu vyrážame v piatok, čiže po príjazde z Košíc mám celý týždeň na podniknutie nejakej tej cyklistiky.
Keďže v Košiciach sa mi nepodarilo uskutočniť rekordnú cyklistiku, v cieli trasy Košice – Lipany – Košice sa počítadlo cyklocomputera zastavilo na 190 kilometroch, silne uvažujem o repete. Úvodné dva dni tretieho augustového týždňa trávim doma, „spamätávaním sa“ po návrate z východu a pravdepodobne aj nejakými spoločensky málo prospešnými činnosťami, ako napríklad spisovanie reportáží na THK. Medzitým si v mysli dávam dokopy trasu, na ktorej by som chcel zo svojho rekordného zápisu z júla 2007 (Cyklo Rožňava) chcel urobiť minulosť. Ako zrejme najzaujímavejšia možnosť sa vynára postup do Žiaru nad Hronom, následne okrajom Vtáčnika do Handlovej a skrz Prievidzu a takmer celé Ponitrie domov. Šanca, že to celé bude merať viac ako vyššieuvedená hodnota, je vysoká.

Úsek 1, Bratislava (Zlaté piesky) - Hamuliakovo (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 9:25 hod.; dĺžka úseku - 28,29 km; čistý čas jazdy - 1:05:13 hod.
Ráno vstávam o pol piatej, treba povedať, že s miernou nevôľou, pričom včerajšie plány sa mi už nie celkom pozdávajú. Nemám práve náladu trepať sa až kamsi na stredné Slovensko. Volím druhú z možností, a síce odviezť sa otcom do Bratislavy a odtiaľ to nejakou značnou okľukou „potiahnuť“ domov. Z Alekšiniec vyrážame až niekedy po siedmej, takže ešte mám čas si schrupnúť. Počas jazdy do Bratislavy sa pohľadom z auta presviedčam, že dnes bude počasie stáť zato – obloha bez mráčika a žiadne hlásené pribúdanie oblačnosti či nedajbože zrážky.
Cyklotúru zahajujem po obligátnej minútke príprav na parkovisku veľkoobchodu s kobercami Koratex na Zlatých pieskoch, kde ma otec z časových dôvodov vyložil. Hlbšie do mesta aj tak nepotrebujem ísť, aj tu sa dá (mimochodom, o 8:06 hodín) celkom pohodlne začať. Štvorprúdovou výpadovkou prichádzam k diaľničnému exitu Zlaté piesky, križujem D1-ku a pokračujem „starou cestou“ (č.61) smerom na Senec. Už o niekoľko sto metrov opúšťam hustú premávku a prechádzam prvou obcou, Ivánkou pri Dunaji. Na križovatke pri tunajšom neogoticko-secesnom Grassalkovichovskom kaštieli sa po krátkej pauze na vydýchanie stáčam na juh. Neveľkou susednou obcou Zálesie ma miestna komunikácia privádza k mostu ponad Malý Dunaj. Vrhám letmý pohľad na pokojnú hladinu meandrujúcej rieky, večne zakalenej prenášaným bahnom a organickým materiálom do hnedozelena, a oddeľujúcej Žitný ostrov (rečou južanskej väčšiny „Nagycsallóköz sziget“) od zvyšku Podunajskej roviny, v postupe potom pokračujem do Malinova a Mosta pri Bratislave.
V Moste sa napájam na cestu II.triedy č.572 (Bratislava – Dun.Streda), vyrážajúcu priamo ako podľa pravítka v ústrety juhozápadu. Už zakrátko ju však opúšťam, z osady Studené idem opäť po lokálke, míňam pomerne rozsiahle štrkoviská pri Nových Košariskách (niektoré využívané aj na kúpanie) a na moment pauzujem pri ošumelej železničnej stanici trate č.131 (Bratislava – Komárno). V Dunajskej Lužnej križujem hlavnú cestu, ktorej frekventovanosť a ruch značne kontrastujú s pokľudnou atmosférou na lokálke, stáčajúcej sa cez Kalinkovo a Hamuliakovo do mesta Šamorín.

Úsek 2, Hamuliakovo - Baka (križ.)
čas v cieli úseku - 11:02 hod.; dĺžka úseku - 30,58 km; čistý čas jazdy - 1:15:56 hod.
Do Šamorína prichádzam z Hamuliakova od východu, kľučkujem pomedzi nevysoké panelové baráky na sídlisku a v rýchlosti prebieham centrom mesta, ktorému z historických pamiatok dominuje katolícky kostol Panny Márie, stará radnica či kalvínsky kostol na opačnej strane hlavnej ulice. Z centra mesta pokračujem do miestnej časti Čilistov, ležiacej neďaleko brehov Dunaja. Okolo luxusného hotela Kormorán sa dostávam k dunajskej hrádzi, na moment zastavujem a zhlboka sa nadychujem sviežeho vzduchu vanúceho od našej najmohutnejšej rieky.
Ťahám sa úzkou asfaltkou vedúcou vrchom protipovodňového valu súbežne s prívodným kanálom vodného diela Gabčíkovo. Kopírujem trasu Dunajskej cyklistickej cesty. Čilistov i Šamorín, identifikovateľný vďaka výrazným bielym panelákom na okraji zelených polí, sa postupne vzďaľujú z obzoru, až po hodnej chvíli ma asfaltka privádza k prístavisku v Kyselici. Niekoľko vozidiel v rade vyčkáva na príjazd kompy z pravého brehu, okolo v rýchlosti prebieha niekoľko zdatnejších cyklistov, ostaní sa z brehu dívajú na Dunaj či posedávajú v bufete. Dávam si krátku pauzu, občerstvujem sa tyčinkou a logom vody, nazerám do mapy. Pred sebou mám ešte hodný kus cesty dunajskou hrádzou.
Dnes je mimoriadne čistý vzduch bez oparu, vďaka čomu mám pomerne slušný rozhľad. Južne od Kyselice ľudí výrazne ubúda, na hrádzi stretám už iba jedného či dvoch cyklistov a vozidlo vodohospodárskeho podniku. Počas jazdy vychutnávam čerstvý vzduch, jemný vánok, kochám sa pohľadom na rieku (či skôr prívodný kanál), križovanú remorkérmi a výletnými loďami z rôznych štátov. Na vyasfaltovanom brehu, zmáčanom vcelku vysokou hladinou vody, sa vyhrievajú kŕdle bielych čajok. Tu a tam sa pri mojom prejazde strhnú a vo veľkom počte mi preletia ponad hlavu. Skvelý pocit. Jazdu pozdĺž Dunaja si zakaždým užívam.
Úzka asfaltka kopírujúca protipovodňový val sa stráca na obzore. Cesta sa mi zdá miestami až nekonečná. Až po mnohých minútach míňam dediny Suľany a Horný Bar, ležiace na rovine poniže kanála, ďalej Trstenú na Ostrove a ešte jedno väčšie sídlo, za ktorým ma akási tabuľa upozorňuje na zákaz vjazdu. Nevedno či sa naozaj vzťahuje na všetko živé, čo nepatrí k správe vodného diela Gabčíkovo, preto neriskujem neprejazdnosť tejto trasy a prudkým zjazdom opúšťam mohutný násyp a schádzam do obce, ktorú podľa mapy identifikujem ako Baku.

Úsek 3, Baka - Medveďov (ObÚ)
čas v cieli úseku - 12:21 hod.; dĺžka úseku - 20,73 km; čistý čas jazdy - 0:52:44 hod.
Ulicami Baky som sa vymotal k evidentne hlavnej ceste, konkrétne ceste II.triedy č.506 (Šamorín – Medveďov), pričom neobvykle rýchlym tempom (zrejme poháňaný slabým vetrom) pokračujem do susedného Gabčíkova, 5-tisícovej z väčšiny maďarskej obce, v minulosti nazývanej Beš. Samotnou obcou iba v rýchlosti prebieham, zastavujem až na jej okraji na čerpacej stanici Slovnaft, kde nejakú tú minútku odpočívam a obedujem bagetu.
Málo frekventovanou hlavnou postupujem z Gabčíkova dlhým úsekom bez akéhokoľvek oporného bodu, vôkol iba šíre polia, tu a tam stromoradie na medzi či močarisko. Viac a viac sa vnáram do južného Slovenska. Prechádzam obcami Sap a Ňárad, kde okrem bežných obyvateľov po novom sídli i niekoľko bocianích rodín, nato moja cesta vedie súbežne s približujúcim sa protipovodňovým valom a napokon ústi do Medveďova. Malá dedinka má strategický význam – nachádza sa tu totiž široko ďaleko jediný most ponad Dunaj (najbližšie sú Prístavný v Bratislave a v Komárne) a súčasne hraničný prechod do Maďarska. Bývalá colnica, zaniknutá po vstupe nás i nášho južného suseda do Schengenu, však leží na opačnom brehu vo Vámosszabadi. Aby moje snaženie nevyšlo úplne nazmar, prebieham spomínaným mostom ponad akési mŕtve rameno a následne i samotný Dunaj na jeho pravú stranu, ako dôkaz návštevy Maďarska robím foto na hraničnej čiare a otočkou sa vraciam na Slovensko.

Úsek 4, Medveďov - Zemianska Olča
čas v cieli úseku - 13:48 hod.; dĺžka úseku - 20,88 km; čistý čas jazdy - 0:52:12 hod.
I keď už druhý rok by som sa rád domotal do Veľkého Medera, zrejme jediného mnou nenavštíveného mesta na juhozápade, ktorý je tentoraz pomerne neďaleko, z Medveďova po krátkej pauze predsa len pokračujem miestnou komunikáciou ešte o čosi viac na juh. Zo začiatku príjemný postup rovinou mi začína pripadať akosi hrozne monotónny, ostré poludňajšie letné slnko a „tridsiatky“ prilievajú olej do ohňa môjho postupného znechutenia. Z príjemnej fázy dnešnej cyklistiky prechádzam do tej nepríjemnejšej. Napokon, návrat, či v tomto prípade skôr druhá polovica cesty (dajme tomu, že Medveďov je polcesta), býva nepríjemný, človek musí bojovať s únavou, ktorá ho oslabuje s každým kilometrom.
Prázdna asfaltka, kľukatiaca sa okrajom dunajských lužných lesov (resp. neveľkého územia, ktoré po nich ostalo...) a križujúca niekoľko umelých zavlažovacích kanálov obrastených tŕstím, ma privádza do Kľúčovca a následne Číčova, absolútne najjužnejšieho bodu dnešnej cyklotúry. V susednom Trávniku pauzujem na autobusovej zastávke pri odbočke na akúsi ešte zapadlejšiu dedinku. Keďže myseľ z tepla blbne a neustále mi z podvedomia do vedomia vpaľuje predstavu oroseného pollitra coly s ľadom, volám domov Rudolfovi, aby jednu preventívne šupol do chladničky – osviežim sa ňou až po príjazde. Zakrátko sa opäť dostávam k hlavnej ceste č.63 (Bratislava – Štúrovo), za obcou Tôň križujem železničnú trať a v Zemianskej Olči neďaleko stanice zastavujem v krčme. Osviežujúci pollitrík (napokon dva, dnes je horúci deň) nepočká.

Úsek 5, Zemianska Olča - Nesvady
čas v cieli úseku - 15:52 hod.; dĺžka úseku - 31,28 km; čistý čas jazdy - 1:20:32 hod.
V tieni letnej terasy pohostinstva, umiestneného vo vchode hneď vedľa pohrebnej služby, zjavne šíriacej do okolia svoju ponurú atmosféru, zbieram sily na ďalšiu cestu, najmä psychické – zrakom si prezerám trasu, čakajúcu na zdolanie, a veru siaha cez niekoľko listov môjho atlasu SR. Pozitívom je lacná kofola, či skôr jej slovenská „napodobenina“. So Zemianskou Olčou na hodnú chvíľu opúšťam aj civilizáciu, opäť ma na čas obklopujú iba zdanlivo nekonečné lány polí, rozpálená asfaltka, ktorou len z času na čas prebehne nejaké to auto (takmer bez výnimky s komárňanskou ŠPZ-kou) a vlastné myšlienky zamestnávajúce ma v dlhej chvíli. Okrem páľavy žltkastého slnka na čistej belasej oblohe ma vyšťavuje i mierny protivietor. Tu a tam sa pristavím na okraji hradskej a vydychujem. Napríklad pri odbočke na osadu Dropie, slúžiacu ako stredisko ochrany dropa fúzatého, najväčšieho vtáka žijúceho na Slovensku a niekdajšiu pýchu živočíšstva na južných územiach. Komunistické (poľno)hospodárenie jeho populáciám zasadilo tvrdú ranu.
Pomaly a isto sa blížim k známemu bodu – Kolárovu, v diaľke začínam rozoznávať ľudské výtvory, cesta sa však krajinou rovnou ako doska čudesne kľukatí. Kúsok pred mestom sa mi vietor opiera do chrbta, chytám rezkejšie tempo, míňam akýsi súkromný rybník a od družstva vstupujem do „Gúty“, ako vravia mestečku na sútoku Váhu a Malého Dunaja starousadlíci. Hlavným námestím, nesúcim meno moravskej metropoly, sa hemžia ľudia, rušno je aj na hlavnej ceste z Komárna do Šale, pozdĺžne križujúcej toto námestie.
Kolárovo už z niekoľkých predošlých akcií poznám, nadlho sa nezastavujem, mestom pokračujem mierne na juh, pri slovnaftke sa stáčam na Nové Zámky a križujem Váh. Z most vrhám letmý pohľad na najdlhšiu slovenskú rieku, čisto slovenskú narozdiel od Dunaja, Hornádu či Moravy, na lode ťažiace pozdĺž jej brehu štrk i miestnych, kúpajúcich a opaľujúcich sa na brehu a izolovanom piesočnom bare. Za Váhom, v miestnej časti Pačérok, pomerne neplánovane odbočujem na lokálku, alternatívnu trasu na Nové Zámky cez Nesvady, podľa nezaprášeného, ako sloj čierneho asfaltu, nedávno zrekonštruovanú. Na sekundu pauzujem pri medzi na okraji kukuričného poľa a hľadím na rozhorený západ.

Úsek 6, Nesvady - Ondrochov (žst.)
čas v cieli úseku - 17:58 hod.; dĺžka úseku - 28,93 km; čistý čas jazdy - 1:18:48 hod.
Ďalšia vlna únavy, doliehajúca na môj organizmus, si vyžiadala pauzu v Nesvadoch. Zo dvadsať minút posedávam na betónovom múriku v tieni dedinskej Jednoty, zajedám si konzervu a suchý rohlík z vlastných zásob, energiu dopĺňam čokotyčinkou, ústa ovlažujem míňajúcou sa vodou. Nepríjemne stuhnutý zadok si vynútil navlečenie gélového povlaku na sedadlo. Sprevádzaný zľahka klesajúcim slnečným kotúčom, zaplavujúcim Podunajskú nížinu oranžovým jasom, pokračujem na Nové Zámky. Do mesta vstupujem z juhu, napájam sa na hlavnú cestu č.64 (Komárno – Žilina), prebieham priemyselnou zónou a v úmysle nakúpiť proviant na zvyšok cesty zastavujem na čerpacej stanici Shell pri rieke Nitre. Popíjajúc isofruit z plechovky pozorujem autá, striedajúce sa pri stojanoch s naturalom, špeciálom V-Power či obyčajnou naftou, a nechtiac do nosa poťahujem ťažký a omamný pach benzínu. Tu ma pristavuje mladšia žena s otázkou, či sa pred pumpou môže fajčiť. Podivná otázka...
Mesto tentoraz neopúšťam Výpaliskom, ako sa nazýva ulica pretínajúca Nové Zámky na dve polovice, ale už v centre odbočujem smerom na Bánov. Zasa lokálka, kľud, temer nulová premávka. V Nitrianskom Hrádku, neveľkej miestnej časti Šurian, si dávam pauzu – únava si žiada postup takto kúskovať, za sebou mám hodný kus cesty, ďalší pred sebou, no už som v známom kraji... o dojazde do cieľa nepochybujem. Chvíľu posedávam pri nadživotnej soche Venuše obklopenej blokmi tríbečského kremenca, zhotovenej podľa predlohy objavenej archeológmi práve v tejto dedinke. Už je to osem mesiacov čo z obehu zmizla (do nenávratna a zabudnutia) dvojkorunová minca s jej podobizňou.
Zapadajúce slnko ma upozorňuje, že každou hodinou a minútou sa deň približuje k súmraku. Z postupu nocou však obavy rozhodne nemám. Vcelku „živým“ šurianskym centrom prechádzam skoro bez zastavenia, za sebou nechávam i obec Lipovú a krátky odpočinok si opäť žičím až pri železničnej zastávke Ondrochov. Pokým na zarastajúcom peróne pred opusteným domčekom závorára naberám ďalšie sily, stihli traťou prebrúsiť dva osobné vlaky.

Úsek 7, Ondrochov - Nitra (Dolné Krškany)
čas v cieli úseku - 19:07 hod.; dĺžka úseku - 18,55 km; čistý čas jazdy - 0:48:18 hod.
Medzi Ondrochovom a Nitrou už nikde nadlhšie nezastavujem, za prvé nie je veľmi kde a za druhé tento nevďačný, monotónny úsek by som chcel mať čím skôr z krku. Už od križovatky s hlavnou cestou, ktorou následne postupujem, sa skvie veža kostola v Komjaticiach, vtláčajúca svoj špic do stále oblačnosťou nepoškvrneného azúrového neba. S malými odstupmi sa pred približujúcou sa Nitrou rozkladá niekoľko obcí – Komjatice, Veľký Kýr, Branč, Ivánka. Jedna ako druhá, rad rodinných domov lemujúcich „64-ku“, tepnu spojujúcu sever a juh, plnú áut ženúcich sa okolo čiernobielej siluety muža na dvoch kolesách. Na začervenalej tvári fľaky soli a stekajúci pot, v čiernych sklíčkach okuliarov odlesk diaľok, ťažké vzdychy. Boj s protivetrom.

Úsek 8, Nitra - Alekšince
čas v cieli úseku - 20:43 hod.; dĺžka úseku - 23,92 km; čistý čas jazdy - 1:05:37 hod.
Od určitej vzdialenosti sa myseľ stáva apatickou, zanedbáva únavu a do určitej mierny i bolesť, vidina cieľa, domova a vysnívanej trojcifernej číslice na computri je silnejšia ako akákoľvek iná myšlienka, osobitne pomyslenie na vzdanie sa. Po vyčerpávajúcom súboji s miernym, no i tak dostatočne mocným protivetrom, na neobľúbenej trase Nové Zámky – Nitra si prestávku dávam až na začiatku mesta pod Zoborom, na autobusovej zastávke pri bývalej Plastike. Hlavu hore, už len záverečná etapa.
Viac-menej plazivým tempom prebieham južnými predmestiami Nitry, bývalými dedinkami Dolné a Horné Krškany, ktoré obďaleč železničnej stanice plynulo prechádzajú do samotného mesta. Z dvoch variánt postupu do Alekšiniec si vyberám tú mierne dlhšiu, no azda zaujímavejšiu, a síce krížom cez centrum na Šindolku, cez Drážovce, Čakajovce a Zbehy. Oživením inak notoricky známeho prejazdu mestom je zbesilý prejazd sanitky a chaotické uhýbanie ostatných účastníkov cestnej premávky, mňa nevynímajúc. Krížom cez podvečerom ožívajúce centrum (no Barcelona sa stále ani nerysuje...) prichádzam na Svätoplukovo námestie, skladám sa povedľa mohutnej budovy divadla a rozhliadam sa. Námestím samotným, na Horné mesto s hradom, okoloidúcich. Nie dlho. Z upadania do melanchólie ma vytrhlo rázne: „Roland, Roland! Čau!“ Roztržito strihám zrakom po svojom bezprostrednom okolí, kým po mojej ľavici už stojí vyškerený bývalý spolužiak z gymnázia Andrej a pomalým krokom sa približuje jeho slečna, tiež niekdajšia spolužiačka Natália. Svet je malý a Nitra tobôž. Prehadzujeme pár viet o najnovších novinkách, na viac nie je čas. Naviac môj návyk klábosiť pri zvodne orosenom pollitríku ma odradzuje od dlhšej konverzácie „nasucho“.
Slnko zapadlo a prikráda sa tma. Nad Ponitrím nezadržateľne a každou chvíľou ubúda svetla. Jazde potme sa najskôr nevyhnem. Z námestia však pokračujem ako vymenený, azda vďaka pár minútam blahodarného oddychu, azda pod vplyvom nastupujúcej eufórie. Mozog s ledabolým pohľadom na koncovú tabuľu mesta a vežičku drážovského kostolíka, čnejúcu na samom okraji Tríbeča ako môj osobný maják, uvoľňuje endorfíny, rozplývajúc sa nad pomyslením: „Už len 15 kilákov a máme to za sebou...“
Čakajovce, Zbehy, Andač... rovinu na nive Nitry striedajú kopce Nitrianskej (sprašovej) pahorkatiny, ktoré zdolávam až po definitívnom zotmení. Cestu osvetľuje mesiac, diodová lampa, i tak svietiaca dosť nedbanlivo, možno ani nie je potrebná. Posledné dve stúpania, vlastne prvé dve, avšak na posledných kilometroch, v mysli preklínam. Zjazd do dediny je obrovskou úľavou, sotva vyjadriteľnou. Končím tesne pred trištvrte na deväť, na spamätanie sa potrebujem pár minút tichého sedenia na verande. Rekord som nezdolal, chýbali mi dva kilometre. Nevadí. Už samotných 200 kilometrov je míľnik, aký sa podarí zriedka. Každopádne na túto sezónu som už pokusy o prekonanie samého seba vyčerpal.

Počasie - jasno, slnečno, miestami mierne veterno (od SV), tep.asi 30°C, k večeru mierne ochladenie
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
203,16 km	12:37 hod.	8:39:20 hod.	23,98 km/h	40,5 km/h	Andač

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009