Budapešť - máj 2012

Budapešť, Pešťbudín, Budín a Pešť. V knihách maďarských klasikov sa človek často stretne so scénami odohrávajúcimi sa v tomto meste (predtým mestách), preto i ja ako častý čitateľ maďarských autorov som sa mnohokrát za posledné roky pomyselne ocitol v jeho útrobách. V skutočnosti však už uplynuli takmer štyri roky, čo som kráčal ulicami „novej“ Pešti či kochal sa panorámou mesta z Budínskeho hradu. Hoci za túto dobu som sa možnosťou aspoň jednodenného výjazdu zaoberal viackrát, príležitosti ho uskutočniť mi akosi unikali. Ideálna šanca prišla až teraz. Minulú jeseň sa mi po dlhšej odmlke podarilo nadviazať komunikáciu s našim vzdialeným príbuzným Mártonom Nádaskayom, ktorý, ako vysvitlo, skončil vysokú školu a tohto času žije a pracuje v hlavom meste Maďarska. Súčasťou našej mailovej komunikácie bolo i pozvanie na návštevu Budapešti, ktorú sme potom organizačne dohodli počas marca, resp. apríla. Napokon sme sa dohodli na sobote až pondelku, keďže tento konkrétny je u našich južných susedov štátnym sviatkom.
Domov na Slovensko prichádzam v utorok, 22.mája poobede s tým, že časť študijných povinností mám už splnenú. Počasie sa zhoršuje, preto opravu strechy na letnej kuchyni, čo bol druhý dôvod pre tieto týždňové „prázdniny“, nechávam na nasledujúci týždeň. Zároveň dúfam, že náš výjazd do Budapešti nepriazeň počasia nejako zásadne neovplyvní. Nakoniec, chodiť tri dni po meste v daždi by nebolo úplne príjemné. Do Maďarska s nami nepocestuje Viliam, ktorý tento týždeň maturuje a cez víkend bude zrejme oslavovať.

Deň 1 - 26.máj 2012, so.

Keleti pályudvar /... Haller ut./ - Mester ut. - Drégey ut. - Mester ut. - Ferenc körút - Corvin-negyed - Üllői út - Kinzsi ut. - Ráday ut. - Kálvin tér - Múzeum körút - Kecskeméti ut. - Papnövelde ut. - Váci ut. (Március 15.tér) - Vörösmarty tér - József Nádor tér - József Attila ut. - Október 6.ut. - Zrínyi ut. (Szt.István tér) - Roosevelt tér - Pesti alsó rakpart - Kossuth Lajos tér - Akadémiai ut. - Roosevelt tér (Széchenyi lánchíd) - Clark Ádám tér - Király lépcső - Szalag lépcső - Disz tér (Budavár) - Szalag lépcső - Hunyadi János út - Pala ut. - Fő ut. (Corvin tér) - Batthyány tér - Budai alsó rakpart (Germanus Gyula park, Margit híd) - Margit sziget /... Jászai Mari tér ... Mester ut./

Vstávame dosť zavčasu, vlak z Nitry nám totiž vyráža už krátko po pol šiestej. Na železničnú stanicu nás odviezla mama, ktorá za nás aj zaplatila lístky. Naše eurá si šetríme pre zámenu za forinty. V motoráku Os 5022 smer Nové Zámky vysedáva iba zopár „ranných vtáčikov“. V Nových Zámkoch máme na prestup asi dvadasť minút, ktoré trávime ako v relatívne vyprázdnenej hale, tak na peróne. Vzduch je zrána ešte trocha chladný. Nočný expres EN 477 Metropol, idúci z Berlína, obsahuje asi iba dva vozne druhej triedy, ktoré sú zaplnené prevažne zahraničnými turistami. Vyzerá to, že budeme stáť na chodbe, no sprievodca nám odporučil jediné voľné kupé na opačnej strane vozňa. Cestou cez zákrutu Dunaja (maďarsky Dunakaynar), v úvode ktorej za Štúrovom opúšťame Slovensko, raňajkujeme a sms-kou upovedomujeme Marciho, že do cieľa dorazíme bez meškania v dohodnutom čase. Na Keleti pályaudvar (čiže východnú stanicu) prichádzame o 8:35 hodín, od perónu mierime v hustom dave do priamo do zmenárne, kde zamieňame takmer všetky naše eurá. Forintov máme hneď plné peňaženky ;) S Mártonom sa stretávame v hale stanice pri tabuli príchodov a odchodov. Na úvod poznamenávam, že je to historický moment, keďže to už bude nejaké desaťročie, čo sa naši dedovia stretli naposledy zoči-voči.
Ešte pred samotnou prehliadkou mesta smerujeme električkou do Marciho bytu vo Ferencvárosi. Metrom si cestu neurýchlime, nová linka, prechádzajúca aj cez stanicu Keleti, je ešte stále vo výstavbe. V Marciho byte na ulici Drégely, nachádzajúcej sa vo štvrti medzi Dunajom a areálom bývalej vojenskej akadémie Ludovika, nechávame väčšinu vecí a vzápätí vyrážame relatívne naľahko do mesta. Z ulice Drégely prechádzame na ulicu Mester, ktorá je pomerne frekventovaná a jazdí po nej aj električka. Obďaleč sa napájame na ešte významnejšiu ulicu Ferenc körút, čiže okružnú. Okružné ulice sú hlavné dopravné tepny obklopujúce Belváros (staré mesto v Pešti), z nich potom radiálne vybiehajú podobne významné trasy smerom na sever, východ a juh. Okružnou kráčame na námestie Corvin-negyed, kde prechádzame na Üllői út, jednu z najdlhších ulíc v Budapešti, ťahajúcu sa od okraja starého mesta až takmer po letisko. Na rohu námestia míňame priemyselné múzeum, ktoré nás okrem svojej zvláštnej architektúry zaujalo aj rozmanitosťou materiálov použitých na fasáde (majoliková keramika, ammonitico rosso). Od múzea pokračujeme bočnými ulicami, vrátane ulice Ráday, ktorej by bez nejakého zveličenia bolo možne prisúdiť prívlastok „ulica reštaurácií“. Nachádza sa tu totiž jedna vedľa druhej a ich letné „záhradky“ značne zužujú už i tak úzku ulicu.
Na severe ulica Ráday ústi na námestie Kálvin tér, kde je veľmi názorné prelínanie modernej architektúry (hotely, kancelárske priestory) s historickými stavbami. Z nich najvýznamnejšou je kalvínsky kostol. Kúsok opodiaľ sa nachádza klasicistická budova národného múzea (Magyar Nemzeti Múzeum), ktoré však obdivujeme iba zvonka. Návštevy múzeí máme v pláne v prípade, že by sa počasie drasticky zmenilo k horšiemu. Z Kalvinovho námestia sa teda presúvame Kecskemétskou ulicou k rektorátu Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE). Budova prepojená s kostolom (Egyetemi templom) je najstaršou časťou univerzity, no s našim Karolínom ju nemožno ani porovnávať :).
Pešť je jeden veľký labyrint ulíc, obklopených stovkami veľmi podobných budov. Táto, ak to tak môžem povedať – uniformita, je dôsledkom veľkej výstavby v období ekonomického rozmachu po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867). Výstavbou „novej“ Pešti však zanikli takmer všetky staršie pamiatky, s výnimkou kostolov. Pri jednom z nich, staromestskom farskom kostole, sa ocitáme na Námestí 15.marca, na predmostí Alžbetinho mosta (Erzsébet híd). Kostol je očividne veľmi starý, jeho hlavná časť je gotická s renesančnými úpravami, fasáda a veže sú barokové. Inak starú Pešť opisuje v niektorých svojich románoch Mór Jókai, preto ma tak napadlo, že možno niekde v týchto miestach ratoval nešťastných mešťanov od veľkej povodne jeden z jeho hrdinov, Zoltán Kárpáty.
Vacovskou ulicou (Váci ut.) sa dostávame na na Vörösmartyho námestie, kde nás zaujala zrejme najlepšia a dosť pravdepodobne aj najdrahšia peštianska cukráreň Gerbaud. Zdá sa však, že početnejšia skupina nemeckých dôchodcov s cenami problém nemá :). Kúsok obďaleč sa ocitáme na Námestí palatína Jozefa (Nádor József tér), pričom na moment strácame orientáciu. Napokon nás Marci ubezpečuje, že už sme iba neďaleko od baziliky. Bazilika sv.Štefana (Szt.István Bazilika) je jednou z hlavných dominánt mesta, jednou z najvýznamnejších cirkevných pamiatok v Maďarsku a súčasne s výškou 96 metrov treťou najvyššou budovou v krajine. Jej výstavbu skomplikovali technické problémy, takže sa pretiahla na dlhých 54 rokov. Otvorenia sa bazilika dočkala roku 1905. Zaujímavé by bolo obzrieť si panorámu mesta z jej veží, no na to teraz nemáme dosť času. Inak námestie pred bazilikou je plné zahraničných turistov, čo len dokazuje, že práve toto miesto je jedným z najvýznamnejších „sightseeing-ov“ v Budapešti.
Zrýniho ulicou, spájajúcou baziliku s nábrežím Dunaja, sa presúvame na Rooseveltovo námestie, ktoré má charakter malého parku, a na okraji ktorého sa nachádza hlavná budova Maďarskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémia). Ocitáme sa na nábreží Dunaja, v týchto miestach označované ako Pesti alsó rakpart, čím sa nám konečne otvára pohľad na druhú časť mesta, na Budín. Možnosť kochať sa pohľadom na kopcovitý pravý breh Dunaja máme až po budovu parlamentu, ktorý musíme obísť okľukou od severu, keďže časť Kossuthovho námestia je práve v rekonštrukcii. Budova parlamentu (Országház), pri ktorej sa ocitáme krátko po dvanástej, je zrejme najspektakulárnejšou stavbou v celom Maďarsku. Spolu s londýnskym Westminsterským palácom predstavuje najväčšiu vládnu budovu v Európe. Projektovaný a vybudovaný bol totiž ešte v druhej polovici 19.storočia, keď politici v Budapešti riadili omnoho väčšiu krajinu ako dnes. Do užívania bol uhorskému snemu odovzdaný pri príležitosti Milénia (1896). Na námestí za parlamentom si dávame obedňajšiu pauzu, nato sa po nábreží vraciame na Rooseveltovo námestie a Sečéniho reťazovým mostom (Széchényi lánchíd) prechádzame na pravý breh Dunaja.
Dá sa povedať, že miestom č.1 na budínskej strane mesta je Námestie Adama Clarka (Clark Ádám tér), dôležitá cestná križovatka ležiaca medzi budínskym tunelom a reťazovým mostom, priamo pod hradným vŕškom. Z rušného námestia stúpame nahor peši, teda narozdiel od návštevy v roku 2008 nevyužívame lanovú dráhu. Zatiaľ prvé stúpanie zdolávame svižne, už zakrátko vstupujeme na Budínsky hrad, obdivujeme budovu Hradného divadla (Várszínház), prezidentského paláca (Sándor palota) i pokračujúce archeologické vykopávky. Od preplnenej vyhliadky pri lanovke sa dívame na Pešť, ktorá sa rozlieha takmer až po horizont. Panorámu obdivujeme aj o kúsok ďalej pri hlavnom hradnom objekte, Zlatom paláci (Aranypalota). Z turistami „okupovaného“ hradu potom schádzame späť na nábrežie, smerujúc na Batthyányovo námestie, kde máme v pláne „odbaviť“ obed. Marci nás zaviedol do nejakej svojej obľúbenej palacinkárne, v ktorej sme sa celkom solídne posilnili pred ďalšou časťou trasy.
Z nábrežia Budai alsó rakpart obdivujeme budovu parlamentu, stojacu na opačnej strane mohutného Dunaja. Okolo práve prechádza čudák s veľkou izraelskou vlajkou, nejaký exhibicionista :). Nábrežím sa presúvame k parku Gyulu Germanusa, nachádzajúcom sa na predmostí Margitinho mosta. Dominantou parku je pamätník obliehaniu Przemyślu (1914), pod ktorým sa rozvaľuje skupinka pripitých somrákov. Pri pohľade na nich sa mi do mysle natíska myšlienka – za toto tam tí nešťastníci pred bezmála sto rokmi bojovali? :(
Pokračujeme Margitiným mostom (Margit híd), ktorý je charakteristický tým, že je narozdiel od ostatných lomený, pričom v strede je ukotvený na Margitinom ostrove. Ostrov je ďalším notorickým známym miestom, ako pre domácich, tak pre cudzincov. Hoci Marci zakaždým zdôrazňuje, že pomer domáci ku turistom je v prospech prvej skupiny. Ostrovom, ktorý je v podstate jedným veľkým parkom (okrem toho sa tam však nachádza kúpalisko, kurty, diskotéky atď.), prechádzame až na jeho severnú stranu, k ruinám františkánskeho kláštora z 13.storočia. Ku kláštoru sa viaže aj príbeh sv.Margity, dcéry kráľa Bela IV., po ktorej je ostrov pomenovaný. Okruhom sa vraciame na Margitin most, odkiaľ už pokračujeme električkou. Nadnes máme teda prehliadku mesta za sebou. Krátko pred piatou prichádzame nazad do Marciho bytu, kde do večera odpočívame.
Ďalším bodom na programe je stretnutie s Marciho známymi pri pive. Miestom stretnutia je podnik, klub menom Fogasház v ulici Akácfa neďaleko námestia Blaha Lujza tér. Ešte predtým si však Marci s Rudolfom dávajú „večeru“ v neďalekom kebabe. Inak večer prebieha celkom fajn, beží diskusia o všeličom možnom, najmä o rozdieloch medzi Maďarskom a Slovenskom (resp. Českom), nálada je dobrá a na pivo sa tiež nemôžem sťažovať. Ako obvykle sme zvolili miestnu značku, Soproni, hoci v Budapešti nie je problém nájsť podnik, kde by čapovali Prazdroj alebo Zlatý Bažant. Rýchlejší spád to celé začína naberať po odchode z Fogasházu, odkiaľ sa spolu s Pétim a Zsani presúvame do akejsi viechy v podzemí akéhosi divadla, kde práve beží akýsi koncert. Ten máme možnosť sledovať z bezprostrednej vzdialenosti, a hoci hudba samotná je dosť dobrá, spokojný prestávam byť s Rudolfom, ktorý sa v pití alkonápojov (po pive prišla na rad „pálinka“) nemierni, pričom na moje upozornenia reaguje veľmi vetchým argumentom: „Veď som tu raz za čas, tak čo...“.
Situácia typu: „volal jeden známy, že tam a tam je sranda, ide sa...,“ sa opakuje aj druhý raz, v tomto prípade sa však už električkou presúvame na Margit sziget. Na dosť rušnej diskotéke si Rudolf dopriava ďalšie pivo, Péti, ktorého už neposlúcha žalúdok, niekam zmizol, Marci a ja už padáme od únavy. Po tom, čo sa Rudolf dostatočne vyblbol (vlastne si chvíľu postál na natrieskanom parkete), sa lúčime – iba so Zsani, keďže Péti sa ešte stále neobjavil – nato pred podnikom márne hľadáme Rudolfov stratený polliter. Nočná doprava v Budapešti má naozaj úroveň – pri každých dverách električky totiž stojí SBS-kár, ktorý nevpustí nikoho bez platného lístka, prípadne toho, kto sa správa neprístojne, okamžite vyhodí. Somráci a bezdomovci teda nemajú šancu. Rudolf sa po krátke „kríze“ v električke opäť prebral a cestou od zastávky Mester utca sa mu vrátila výrečnosť. Do bytu sa vraciame o štvrtej ráno. Napriek tomuto záverečnému excesu musím uznať, že to bol „hutný“ deň.

Deň 2 - 27.máj 2012, ne.

1.: Drégely ut. - Mester ut. - Haller ut. - Vaskapu ut. - Tóth Kálmán ut. - Lechner Ödön fasor - Gregersen körönd (Rákóczi híd) - Pázmány Péter sétány - Irinyi József ut. (Petőfi híd) - Boráros tér - Lónay ut. - Bakáts ut. - Bakáts tér - Tompa utca - Ferenc körút - Üllői út - Haller ut. - Mester ut. - Drégely ut.
2.: Drégely ut. - Mester ut. - Thaly Kálmán ut. - Klinikák /...Deák Ferenc tér - Hősök tere/ - Városliget - Ötvenhatosok tere - Damjanich ut. - Rottenbiller ut. - Jósika ut. - Király ut. /... Corvin-negyed/ - Üllői út - Kinzsi ut. - Ráday ut. (Bakáts tér) - Ferenc körút - Mester ut. - Drégely ut.

Ráno to vyzerá presne tak, ako som sa obával – Marci a ja kvôli únave preťahujeme spánok, no čo je horšie, Rudolf je v agónii a na ďalšie kolo „tour“ naprieč mestom s ním nemožno počítať. S Marcim sme okolo obeda vyrazili do neďalekého obchodu na nákup potravín, obedujeme omeletu a popri tom vedieme diskusiu o rôznych aspektoch života. Marci má popoludní v pláne zabehnúť do posilňovne, ja, aby som zbytočne nesedel a využil čas, zájdem na sólo prechádzku do neďalekého okolia. Rudolfovi takto doprajeme na zotavenie ešte väčšinu popoludnia. Vyrážame krátko po druhej, Marci smerom k električke, ja po ulici Mester na juh. Kľúče od bytu mám ja, s prechádzkou musím byť teda hotový o niečo skôr.
Od bytu pokračujem po frekventovanej Hallerovej ulici, za necelú štvrťhodinku sa potom ocitám na nábreží Dunaja, pri novej budove Národného divadla a Paláci umení (Művészetek Palotája). Cestno-železničným Rákocziho mostom (ešte do vlaňajška nazývaným Lágymányosi híd) prechádzam na ľavý breh Dunaja. Kúsok severne rieka vytvára zákrutu, pre ktorú nevidieť typické dominanty mesta – parlament a hrad. Druhý menovaný je schovaný za výrazným vŕškom zvaným Gellért. Na budínskom brehu schádzam z mosta na frekventovanú triedu Petra Pázmánya a popri modernom kampuse najväčšej maďarskej vysokej školy, ELTE, sa presúvam smerom na sever k najbližšiemu mostu. Petőfiho most je z tých, povedzme, starších, postavený bol v 30.rokoch a pôvodne niesol meno regenta Horthyho. Spleťou uličiek sa dostávam na dôležitú triedu zvanú Üllői út, ktorou postupujem na juh. Míňam areál bývalej vojenskej akadémie Ludovika a Semmelweisovej univerzity, pričom sa stáčam na Hallerovu ulicu. Odtiaľ je to do bytu už iba na skok. Dobrou správou je, že Rudolf už sedí v kuchyni a olovrantuje. Po Marciho návrate z posilňovne teda budeme môcť vyraziť.
Menej potešujúci je fakt, že od mojej krátkej prechádzky sa prihnala oblačnosť a dážď, pršať začína vo chvíli, keď opúšťame byt. Krátkym peším presunom sa dostávame k stanici metra pri poliklinike (Klinikák), kde dokupujeme lístky na MHD a metrom s prestupom na Námestí Ferenca Deáka pokračujeme na Námestie hrdinov. Konečne sme teda použili podzemnú dopravu, ba odviezli sme sa aj najstaršou, „žltou“ linkou, ktorá je najstaršou podzemnou dráhou v kontinentálnej Európe (otvorené 1896). Práve v momente príjazdu na Námestie hrdinov, ktoré je v podstate dnešným hlavným cieľom, pršať prestáva, jemné mrholenie spúšťajúce sa z ustupujúcich tmavých mračien vytvára dúhu. Námestie hrdinov je pamätníkom Milénia, teda doby uplynuvšej od príchodu Maďarov do Panónie, a zároveň holdom bohatej histórii, ktorú predstavuje defilé „hrdinov“ obklopujúcich miléniový obelisk.
Za námestím sa rozkladá Mestský park (Városliget), ktorému zo západnej strany dominuje replika Vajdahunyadu, domovského hradu Mateja Korvína. Prechádzame parkom, ktorým prúdia davy ľudí. V okolí pamätníka revolúcie roku 1956 majú svoj pľac kolotočiari, i tam je teda dosť rušno. Ruch Városligetu zamieňame za kľudné ulice Pešti. Z ulice Király pokračujeme električkou na námestie Corvin-negyed, z ktorého sa presúvame na ulicu Ráday – ako som už spomínal, „ulicu reštaurácií“. Nastal totiž čas zájsť na večeru. V reštaurácii s príznačným názvom „Pesti vendéglő“ vychutnávame typické kúsky maďarskej kuchyne. Ceny stravovania v Maďarsku sú vyššie než u nás, pre nás to však nie je žiadna nová informácia. Peši skrz ešte stále pulzujúci Ferencváros sa do bytu vraciame už za tmy. Pred spaním ešte diskutujeme program na zajtra. Po dnešnom „oddychu“ to bude opäť nabitý deň.

Deň 3 - 28.máj 2012, po.

Drégely ut. - Vaskapu ut. - Haller ut. /... Margit híd, budai hídfő ... Szentendre ... Batthyány tér ... Szt.Gellért tér/ - Gellérthegy (Citadella sétány) - Szt.Gellért tér (Szabadság híd) - Fővám tér - Vámház körút - Kálvin tér - Ráday ut. (Bakáts tér) - Kinzsi ut. - Mária ut. (Lörinc pap tér) - Gutenberg tér - Somogyi Béla ut. - Blaha Lujza tér - Akácfa ut. - Blaha Lujza tér /... Mester ut./ - Drégely ut. - Mester ut. - Haller ut. /... Keleti p.u./

Prebúdzame sa do upršaného dňa, nepriazeň počasia však musíme odignorovať, ak chceme stihnúť to, čo sme si predsavzali. Po ľahkých raňajkách sa presúvame na západný koniec Hallerovej ulice, odkiaľ pokračujeme električkou naprieč celou Pešťou. Namierene dnes máme najskôr do mesta Szentendre, ležiaceho pár kilometrov severne od Budapešti. S metropolou Maďarska má však pomerne rýchle spojenie vďaka prímestskej železnici HÉV, na ktorú prestupujeme na zastávke Margit híd, budai hídfő, teda na budínskej strane Margitinho mosta. Jazda trvá necelú trištvrťhodinu. Počasie medzitým nejaví známky zlepšenia, ba čo viac – v Szentendre okamžite po našom príchode začína pršať.
Od stanice HÉV kráčame do neďalekého historického centra, ktoré je veľkým lákadlom ako pre domácich, tak na zahraničných turistov. Mňa na existenciu tohto pomerne nenápadného mesta upozornil Jókaiho (ako inak :) román „Rab Ráby“, ktorý sa sčasti odohrával práve tu. Zaujímavosťou Szentendre je, že väčšinu jeho obyvateľov v minulosti tvorili Ráci, teda Srbi emigrujúci z južných častí Uhorska pred osmanským náporom. Srbsky jeho názov znie Sveti Andrija, slovensky Svätý Ondrej. Niekoľko nahor sa šplhajúcich uličiek historického centra sa zbieha na hlavnom námestí (Fő tér), v ktorého strede stojí obelisk pripomínajúci niekdajšie srbské osídlenie. Naokolo sú jeden na druhom nalepené staré meštianske domy, v ktorých dnes možno nájsť predajne suvenírov, reštaurácie či kaviarne. Z centra stúpame hore úzkymi schodmi na hrádok, kde dnes stojí opevnený kostol. Ďalší svätostánok sa nachádza kúsok poniže, tento však patrí ortodoxnej cirkvi. Rudolfa s Marcim zaujala cukráreň s ponukou rozličných štrúdľov, z ktorých samozrejme museli ochutnať. Ja si sladké chute šetrím až na „coffee-break“.
Idúc k nábrežiu Dunaja čelíme ďalšiemu náporu dažďa, vyberáme vetrovky a pomaly sa vraciame na námestie. V kaviarni dávame obedňajšiu pauzu na kávu, zároveň v živej diskusii čakáme, kým ustane dážď. Spiatočný vlak HÉV nám ide krátko po dvanástej, v Budapešti sme pred jednou. Pôvodný plán bol zastaviť sa v „rímskom meste“ Aquincu, no túlať sa v tejto nepriazni počasia jeho ruinami, mi neprišlo dvakrát rozumné. Namiesto toho ideme rovno do centra, z konečnej stanice HÉV na Batthyány tér pokračujeme električkou na Szt.Gellért tér. Od impozantných kúpeľov Gellért, vďaka ktorým je Budapešť považovaná za najväčšie kúpeľné mesto na svete, stúpame hore parkom na rovnomenný vrch. Už počas výšľapu dusným lesom sa nám ponúka niekoľko výhľadov na mesto, jednoznačne najlepší je však z temena vrchu, od pamätníka boja za slobodu. Človek má Pešť i časť Budína ako na dlani. Čo sa vyhľadov na mesto týka, ešte lepším miestom by boli kopce na západnej strane Budína, no tam už sa dnes nedostaneme. Pozitívom je, že od nášho návratu zo Szentendre sa stav počasia zlepšuje, prehánky a mraky ustupujú slnku a belasej oblohe.
Vrchu Gellért dominuje Citadella, pevnosť postavená Rakúšanmi ako oporný bod po maďarskej revolúcii roku 1848. Počas bojov z konca druhej svetovej vojny – keďže Budapešť bola jednou z posledných bášt nacistického odporu – značne utrpela, vlastne ešte dnes v jej múroch vidieť množstvo stôp po guľkách i trhlín po výbuchu mínometných granátov. I tu vládne čulý turistický ruch, najmä v okolí vstupnej brány. Z opačnej strany pevnosti, odkiaľ je naprieč parkom výhľad na štvrte Budína ležiace na juhovýchode, je to kľudnejšie. Z vrchu schádzame rovnakým chodníkom nazad ku kúpeľom Gellért, kde potom Mostom slobody (Szabadság híd), takzvaným zeleným, prekračujeme Dunaj a opäť sa ocitáme v Pešti. Presnejšie na námestí Fővám tér, pri Corvinovej Univerzite a veľkej tržnici. Nasledujú známe miesta – Kalvinovo námestie a ulica Ráday. Rudolfa ešte stále neprešla chuť na langoš, preto sa stáčame smerom na námestie Blaha Lujza tér. Langoše nakoniec nie sú a ani nebudú, na olovrant sme teda zašli do kebabu v ulici Akácfa, ktorý už poznáme z predvčerajška. Keďže opäť začína popŕchať, na Marciho popud sa do bytu presúvame električkou. Tým sa teda „sightseeing“ po Budapešti končí.
Na ulicu Drégely sa vraciame krátko pred šiestou, máme teda zhruba hodinu a pol, aby sme si s Marcim vymenili fotky, pobalili veci a trocha si ešte na záver pokecali. Definitívne byt opúšťame krátko po pol ôsmej, keďže nám však z Hallerovej ulice pred nosom ušla električka, prichádzame na stanicu Keleti až tesne pred ôsmou. V posledných minútach márne hľadáme nejaký „slušný“ obchod so suvenírmi, takže to vyzerá, že domov pocestujeme s prázdnymi rukami. Keďže Marci nás bez lístka nemôže odprevadiť až k vlaku, lúčime sa s ním pri infotabuli, a nato nasadáme na vcelku zaplnený vlak EN 476 Metropol, idúci nazad do Berlína.
Vyrážame bez meškania o 20:05 hodín. Stmieva sa ešte pred príchodom na Slovensko. V Štúrove naberáme asi štvrťhodinový deficit, čo by však môj prestup v Nových Zámkoch nemalo ohroziť. Rudolf pokračuje až do Bratislavy, keďže zajtra dopoludnia by mal absolvovať skúšku. Cestu nám „spríjemnil“ slovenský sprievodca a jeden český cestujúci, hádajúci sa o platnosti elektronického lístka. Lúčim sa s Rudolfom a nato rýchlik krátko po desiatej opúšťam. Počítal som, že Rudolf dorazí na intrák skôr než ja domov, no kvôli meškaniu nestihol posledný „denný“ spoj MHD a musel si počkať polhodiny navyše na prvý nočný. Ja som sa „osobákom“ doplazil do Nitry, kde ma vyzdvihol otec. V nasledujúcich dňoch mám v pláne nejaké práce okolo domu, prípadne vybehnem s Mišom Laukom na pešiu túru. Na záver výjazdu do Budapešti musím skonštatovať, že sa na túto akciu oplatilo počkať si štyri roky. Nestihli sme síce všetko, čo bolo v pláne, no videli sme hlavné pamiatky, a čo je hlavné – konečne sme nadviazali reálny kontakt s našim zahraničným príbuzenstvom. Dúfajme, že ho do budúcna udržíme.

Počasie -
Účastníci - Márton Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2012