Na návšteve Považskej Bystrice
Letná cyklistická sezóna sa blíži. Na jar sme vynechali generálku, a hoci som pred maturitami toho veľa nepojazdil, technický stav môjho bicykla je dosť biedny. Budúci týždeň ma čaká krátky výjazd do Košíc, rád by som preto servis vybavil čo najskôr. V pondelok som sa s Marcelom Bielikom telefonicky dohodol, že prídem buď vo štvrtok alebo piatok. Streda je oficiálne posledným dňom v škole, mojim posledným na Gymnáziu Párovská ulica. Ešte v ten deň podvečer montujeme na otcove nové auto (Passat kombi) strešné nosiče, čo prekvapivo zvládame bez väčších problémov (nervov), ktoré u nás spravidla takúto činnosť sprevádzajú.
Ráno (streda, 5.júna) je počasie nanajvýš neprívetivé, obloha zatiahnutá, riziko zrážok. Po nočnej prehánke je všetko posiate ešte neodparenými kvapôčkami dažďovej vody, pri nakladaní biku na strechu auta som sa preto dosť zmáčal. Z domu vyrážame okolo 7:15 bez výraznejšieho časového sklzu. Pôvodne som mal ísť do Považskej Bystrice vlakom, otcov utorňajší „bezuch“ v Martine sa posunul na dnes, takže ma vzal aj s bicyklom a Rudolfovým zadným kolesom autom. Na diaľnici je nezvykle kľudná premávka, cesta ubieha rýchlo. Ani zastávka na pume v Trenčíne nám veľa času neubrala. Medzitým sa oblačnosť na oblohe rozplýva, na severe je jasno a slnečno.
Do cieľa prichádzame pomerne skoro, už okolo trištvrte na deväť. Domnievali sme sa, že v Cykloservise Belo majú otvorené od ôsmej, prinajhoršom od deviatej, tu však pracovná doba začína nanešťastie o desiatej. Robi pokračuje v ceste smer Žilina a Martin, za Považskou už po „starej“ ceste. Mne neostáva nič iné než vyčkávať. Pred vchodom cykloservisu som toho teda nachodil... inak čas som si krátil aj prezeraním mapy a konzumáciou tyčiniek z vlastných zásob. Prvý zo zamestnancov prichádza otvoriť vráta tesne pred desiatou. Po spísaní nejakých papierov nechávam bike v servise a s tým, že zatiaľ neviem, ako dlho bude generálka trvať, sa odoberám do mesta.
Keďže po dlhom čakaní ma zmáha hlad, nezaťažujem sa veľmi prehliadkou centra, ale hľadám nejakú reštiku alebo bufet. Po syrovom burgri naberám kurz späť k servisu, no ešte som sa stavil v krčme na hlavnej mestskej križovatke, nechvalne známej všetkým vodičom, používajúcim severný ťah západ – východ. Považská Bystrica leží v zúženine údolia Váhu, čo robí výstavbu diaľnice v týchto miestach problematickou. D1-ka od Bratislavy končí za Sverepcom a po Považskú sa doprava zahusťuje. Rovnako je to i od severu, od Žiliny. Spomínaná križovatka preto patrí medzi najvyťaženejšie na Slovensku. Ak zahapruje svetelná signalizácia, majú tu na krku dopravný kolaps.
V pohostinstve na rohu „starej“ hlavnej č.61 (Bratislava – Žilina) a orlovskej lokálky trávim pomerne dosť času, vyše hodinu. Medzitým som stiahol dve veľké kofoly (schválne nealko, naspäť plánujem ísť bikom) a popritom sledoval dianie naokolo. Tešilo ma, že meteorológovia sa v prognóze na dnes netrafili – namiesto oblačnej oblohy je prevažne jasno, takmer bez mráčika. Pred návratom do servisu som zabehol na stanicu, zistiť, kedy idú najbližšie vlaky. Pre prípad, že predsa len by môj bicykel nebol do tej druhej hotový.
Do cykloservisu Belo sa vraciam okolo 12:20 hodín, potrebujem vedieť, či s „generálkou“ nastal nejaký progres. Našťastie nastal. Už dorazil Marcel Bielik, ktorý sa vzápätí púšťa do revízie môjho biku. Prehodili sme pár slov, či už o cyklistike alebo len tak všeobecne, na záver ma ubezpečil, že generálka by mala byť do druhej hodiny hotová. To by bolo v pohode. Síce by som vyrazil vcelku neskoro, no som pripravený aj na eventuálnu nočnú jazdu. Tesne pred jednou sa opäť vydávam do centra mesta, tentoraz s foťákom. Škoda by bola odísť bez fotografickej dokumentácie. Treba povedať, že Považská Bystrica nepatrí medzi najokúzľujúcejšie mestá na Slovensku. Prevažná časť leží na ľavom brehu rieky Váh. Väčšinu zástavby tvoria panelové sídliská z čias minulého režimu, po okraji je roztrúsených niekoľko predtým samostatných dedín, ktoré postupne s Považskou splynuli. Centrum mesta sa taktiež nesie v duchu strohej architektúry obdobia socializmu, dominantami sú dve väčšie stavby – budova riaditeľstva bývalých závodov ZVL a budova štátnej správy. Azda najstaršou je budova Považskej knižnice na náprotivnej strane hlavnej cesty, ktorá je v ostrom kontraste s okolitými panelákmi.
Z centra sa vraciam smerom k servisu, pričom hľadám nejaké pohostinstvo. Napokon som zakotvil v podniku menom Hostel, nachádzajúcom sa neďaleko orlovského mosta. Cykloservis mám odtiaľ na dohľad cez cestu. Z príjemného vysedávania na terase a popíjania kofoly originál ma niečo po pol druhej vyrušil telefonát od p.Bielika, oznamujúceho mi isté komplikácie. Ráf na zadnom kolese, ktorý pri poslednej cyklistike utrpel silný náraz a zrejme sa mierne ohol, bude treba vymeniť, nakoľko pri dlhšej jazde by mohol spôsobiť defekt. Karta sa obrátila – namiesto veľkej rezervy ma zrazu čas tlačí. Z krčmy sa teda presúvam do servisu, zistiť čo a ako...
Tesne pred druhou som zmenil plány. Myšlienky na návrat domov po „vlastných“ sa vzdávam, bike nechávam u Bela, pričom otec ho podvečer pri spiatočnej ceste z Martina vyzdvihne. Za pár minút pôjde rýchlik smer Bratislava, ešte ho stíham. V hale stanice i na peróne sa už zhromažďujú cestujúci, rýchlik R 606 Liptov prichádza po krátkom čakaní o 14:07 hodín. Cesta je pohodlná a vcelku bezproblémová. Dlhšie stojíme (zrejme kvôli križovaniu) v Púchove a Novom Meste nad Váhom, za ktorým stále prebieha rekonštrukcia trate.
Do Leopoldova prichádzam okolo 15:45 hodín, avšak prípoj som zmeškal asi o päť minút. Neviem, čo to je za logiku, lebo na ďalší treba čakať až do 17:07 hodín. Azda viac by sa mi oplatilo ísť na zrýchlený Nitran z Bratislavy, pričom mama by ma vyzdvihla v Lužiankach, lenže tento vlak nečakane naberá meškanie z Trnavy asi 15-20 minút. Tým by som teda nič nezískal. Počkám už teda na ten osobák. Doma v Alekšinciach som okolo trištvrte na šesť, ešte ma však čaká pešia „túra“ od stanice na Rybničnú. Cyklistické kapsy, nosenie ktorých v rukách je dosť nepohodlné, si prehadzujem cez plece, takže napredujem podstatne rýchlejšie. Je teda riadne dusno, už sa neviem dočkať sprchy...
Roland, 7.júna 2008